i don´t want to be just another brick in the wall.

prvá štvrtina leta je takmer za mnou. tento rok mi akosi nepripadá, že by to letelo, ale zároveň sa to ani nevlečie. akoby prázdniny ubiehali normálne. aj keď som svoj sľub nedodržala a neaktualizujem to-do list, áno, som až príliš lenivá, v skutočnosti som už niekoľko položiek stihla splniť a som celkom spokojná, keďže presne viem, ktoré budú vyčiarknuté najbližšie. v stredu totižto vyrážame na dvojtýždňovú dovolenku do chorvátskeho mestečka zaton vzdialeného iba niekoľko kilometrov od šibeniku. pred tromi rokmi sme boli kúsok južnejšie a páčilo sa nám tam, takže sme sa rozhodli vrátiť do toho kraja a zároveň spoznať čosi nové. milujem more a vypadnúť odtiaľto na pár dní mi rozhodne nerobí problém - nie že by to tu bolo neznesiteľné, ale cestovanie? určite neodmietnem. august budem mať teda viacmenej voľný - naskytne sa priestor na zvyšok to-do listu. síce neviem, či to všetko postíham, keďže som si narátala celkovo osemdesiat položiek - akosi som to prešvihla. toť k plánom.

potešilo ma, keď som si spomenula, že za tento rok som zatiaľ stihla spraviť oveľa viac vecí ako minulý. predtým som sa sťažovala, aká som vkuse bledá, ako keby som ani vonku čas netrávila - no aj to minuloročné počasie stálo za nič - a teraz som pekne od začiatku trávila čas na slnku a myslím, že je to na mne aj vidieť. nepreháňam to, ale cítim sa omnoho lepšie. okrem trávenia času von som sa začala obracať aj v kuchyni, niekedy je z toho len obyčajný šalát, inokedy som vyskúšala cestoviny s jednoduchými omáčkami, čo boli tiež jedny z položiek na to-do liste a nie len to.

už som spomínala, že leto bez vody u mňa ani nie je letom? naokolo máme niekoľko jazier a tento rok ich akosi preferujem pred narvatými kúpaliskami - aj keď ani tam rozhodne nie som sama. síce som bola ešte len dvakrát, už som tam stihla postretávať viac ľudí ako keď som minulý rok chodievala na kúpalisko. náš pes musí byť z týchto dní taktiež nadšený, pretože som s ňou oveľa dlhšie ako kedykoľvek predtým. o dôvod viac byť vonku zas o čosi dlhšie.

nakoniec, aj na daždivé dni - ako napríklad ten dnešný - mám okrem čítania vašich blogov aj ďalšiu činnosť (vlastne viaceré) - hry. sama by som s takou dotou, skyrimom či po najnovšom cskom nezačala, ale keď máte okolo seba toľko dlhoročných gamerov.. tomu sa asi ani vyhnúť nedá. nehovorím, že som pri notebooku zatvorená celý deň, ale keď sa popri čítaní kníh, chodení von, kreslení a opaľovaní sa nájde nejaká voľná chvíľa alebo upršané poobedie, viem, ako ho môžem premrhať využiť.

popri tom nejak obnovujem staré kamarátstva zdravím J. a veľmi divnými spôsobmi spoznávam nových ľudí - a.k.a keď si o 6:29am nájdete dva zmeškané hovory od neznámeho čísla, potom voláte späť, zdvihne vám to akýsi chlapec vekovo som tipovala do 18, snažíte sa z neho dostať kto to je a skade má vaše číslo, on vám nato ponúkne kúpu vzducholode wtf a vy celí ziritovaní zložíte, lebo prečo si míňať minúty na niekoho, kto ani nie je ochotný povedať vám čosi, čo by za niečo stálo; o týždeň na to vám niekto, od koho by ste to absolútne nečakali zdravím J. po druhé, napíše, že prečo ste dopekla odmietli jeho mladšieho bratranca (pri tom som istú chvíľu uvažovala, či nehrablo jeho staršiemu bratrancovi - môjmu milovanému vodnopólistovi). dobre. a vraj sa nudili.

okrem takýchto awkward situácií som mala možnosť zažiť jednu normálnejšiu akciu - semfest. od toho minuloročného bol trochu slabší, ale aspoň som nesedela doma a nehrala. od minulého piatku do včera som prespávala u sesterníc, každé ráno chodila do blízkej dediny, kde sa festival odohrával, a neskoro večer som sa takmer mŕtva  z celodenného chodenia vracala späť. teraz pár dní znovu oddychujem a potom goodbye na dva týždne. ako prázdninujete vy?

great hopes.

usmievam sa pri pohľade na stenu. dávno som nezažila takýto pocit pokoja ako teraz. akoby všetko zo mňa vyletelo, ostalo len moje telo a duša krištáľovo čistá. nevnímam krik okolo mňa, nikdy som asi nebola vďačnejšia za existenciu obyčajných sluchátok (takže díky vynálezcovi, nech to bol ktokoľvek). a kabátu. akosi sa začínam namotávať na československú hudbu. možno kvôli minulej sobote.

turiec fest 2015. najlepšia hudobná akcia v mojom živote. síce to trvalo len jeden deň, necelý, ale stačilo to na úžasné zážitky. prespávala som u best, keďže ona býva len niekoľko ulíc od miesta, kde sa festival konal. tým pádom sme tam síce neboli celý čas - chodili sme na koncerty, ako nám to vyhovovalo. spomedzi všetkého sme si najviac užili kabát revival, heľenine oči a inekafe. prvýkrát som bola na niečom takomto. doteraz len také random kapely, ktoré boli oproti tomuto len dobré. keď sme sa vrátili v noci k best domov, mala som úplne vyvrieskané hrdlo, zdrevenené nohy a ledva som chodila rovno (a to som ani nič nepila!). počuť teraz už jedny z mojich najobľúbenejších kapiel naživo bolo neuveriteľné. a rovnako neuveriteľný bol fakt, že som sa dostala počas posledného koncertu - inekafe - do poga. ja, čo ma ledva od zeme vidno, som zrazu lietala medzi dvojmetrovými rockermi, punkermi a neviem kým všetkým. nie že by to nebolo desivé (preto som sa tam nezdržala tak dlho, ako by som chcela), ale waa.. nemám slov. 

koncoročný výlet, chatovica. hneď teraz, v prváku nás triedna vzala na úplnú samotku niekde pri revúcej. a vôbec nám to nevadilo. všetko bolo na nás. varenie vyzeralo veľmi vtipne, podarilo sa nám kadečo (napríklad zvarená guča cesta aka robili sme špagety). umývanie vlasov a zubov v horskom potoku ešte vtipnejšie. hrali sme sa na veveričky aka zlaňovanie 11 metrov zo stromu (znie to v pohode, ale keďže sme čosi takéto robili prvýkrát..tam hore mi nebolo všetko jedno). spoločné podkrovie - trištvrte triedy sme spali v jednej miestnosti v spacákoch, na matracoch a posteliach. rozhovory do noci. nevydarený východ slnka aka keď sa zobudíte o štvrtej ráno ako nad vami spolužiačka s mucholapkou zabíja pavúky. celodenná vatra (smrdela som ako dlhoročný kuřák). osemhodinová cesta namiesto päť. takto by som mohla pokračovať ešte dlho. bolo úžasne. najlepší výlet, aký som kedy zažila. 

celý tento týždeň bol akýsi najlepší. dúfam, že aj celé leto bude takéto, lebo začína dokonale. a snáď aj vy sa máte minimálne tak dobre ako ja.

i am whatever i am.

v sluchátkach mi hrá slobodná európa a hneď za ňou 2 chainz s wiz khalifa, pijem horúci zázvorový čaj a už pár dní trávim v posteli. znova ma chytilo nejaké prechladnutie - pomaly si začínam zvykať, že pred / počas každých prázdnin ma niečo dostihne. teraz mi to nechcené voľno nepadlo až tak dobre ako naposledy. modlím sa, aby som do štvrtka bola zdravá. na plátnach sa má totiž objaviť jeden z najočakávanejších filmov roka - rýchlo a zbesilo 7. nikdy doteraz som nebola na taký štýl, ale akosi ma niekoľko ľudí presvedčilo a tak trochu som tomu prepadla.

okay, nebudem sa tváriť, že v tom nemá prsty aj a. je jedným z dôvodom, prečo som si to pozrela a tiež prečo o dva dni musím byť fit a stáť v rade na lístky. síce nejdeme do kina spolu (s. ma prehovorila, nech idem s ňou a on má už tiež asi niekoho dohodnutého, sakra), ale aspoň by sme sa tam stretli a mohli konečne prehodiť pár slov, lebo zasratý snapchat a fotky a správy nie je to, o čom snívam. neviem sa pohnúť ďalej. proste mi to nejde, aj keď, damn, skúšam. keď mám konečne šancu, som chorá (proste lucky girl). asi tam pôjdem aj cez mŕtvoly, len sa musím poľudštiť, aby tam z môjho zjavu niekto náhodou nezinfarktoval.

tohtoročnú veľkú noc konečne nestrávim doma, takže sa vyhnem všetkým tým otravným chlapom a vode a smradeniu (pseudovoňavky) a v pondelok nebudem nadávať ako pohan. s maminou a so sestrou pôjdeme pozrieť ocina do bojníc, takže si úplne oddýchneme. ešte predtým mám ísť k s. plus plánujem ísť do mesta alebo len tak von s pár ľuďmi, takže tieto prázdniny vyzerajú celkom nádejne. snáď to vyjde a budú lepšie ako tie minulé a nepresedím ich celé doma. viem, že veci sú schopné skaziť sa v priebehu minúty, ale tak.. zostávam pozitívne naladená a pokúšam sa riadiť slovami stop dreaming, start living.

say my name, cry me a river.

naposledy som sa tu ozvala..dosť dávno. odvtedy sa udialo niekoľko vecí, ktoré by som chcela spomenúť v článku a keďže sú každá úplne o inom, rozhodla som sa spísať to do bodov. takýto journal mi vyhovuje, pravdepodobne sa tu objaví častejšie. 

• minulý týždeň som mala dva dni voľno, keďže som bola prechladnutá. navyše polovica triedy chýbala (buď normálne alebo kvôli výletu do nyc), tak načo tam ísť?
• stretla som ho. a konečne si ma všimol aj on. je naozaj divné, čo so mnou dokáže spraviť jedno jediné stretnutie (vlastne..dve stretnutia. uhm, dva dni po sebe. usmievam sa).
• pred niekoľkými týždňami som si kúpila diár. pôvodne som chcela využívať aplikáciu diaro, lenže nič nie je nad ten klasický so sovičkovou potlačou (little bit obsessed with owls).
• každý deň si doňho snažím zapísať niečo, čo ma potešilo alebo donútilo usmiať sa. keď si nájdem čas, prepíšem to na malé papieriky a vhodím do jednej krabičky. 
• učiteľ sa ma na umení a kultúre pýtal, koho koncert by som chcela zažiť. odpovedala som, že by som chcela byť na nirvane a následne sa dozvedela, aké je pre mňa vhodné počúvať 27-ročného zhúlenca vrieskajúceho o beznádejnom svete v jeho punkovej hudbe. milujem zakomplexovaných ľudí, ktorý vôbec nevedia.
• prečítala som úžasnú knihu we were liars. vrelo odporúčam. nenechajte sa zmiasť prvým dojmom, síce sa hrá na čosi letno-romanticko-nevinné, ale v skutočnosti je úplne iná.
• objavila som čaro antikvariátov. hľadala som najprv po internete a našla som pár dielov dokonalých game of thrones len po 4-6€ / diel po anglicky. už som ich vkladala do košíka, keď ma napadlo skontrolovať si tú angličtinu, ktorá je vraj brutálna - a naozaj je. nakoniec ma od nákupu odradila, možno po nich siahnem neskôr. tak či tak, v najbližších dňoch mám v pláne poobzerať sa po meste a pohľadať nejaké tie antikvariáty.
• zajtra ideme poslednýkrát v sezóne lyžovať, vážne sa teším, lebo už potrebujem aspoň na chvíľu kdesi vypadnúť (a cítiť ten pocit voľnosti, keď sa rútim dole svahom aach). posledné dva týždne som skoro stále bola len v škole a doma, čo ma už štve.
• začala som čítať poviedky na wattpade a milujem to tam, lebo niektoré sa vyrovnajú normálnym knihám. ak to tam náhodou niekto poznáte, potešilo by ma, keby ste mi dali nejaké tipy!
• naplno som prepadla tumblr, nielen že tam reblogujem obrázky, ale posledných pár dní sa tam aj vypisujem. nie je to ako blog, skôr len keď ma čosi napadne, tak to tam zapíšem. zvyčajne mi pomôže vypísať sa len na pár riadkov, ktoré by tu, na blogu, tvorili len zbytočné, kratučké články.

my ski course.

práve sa končí týždeň, na ktorý som sa tešila už od.. ani neviem. riadne dlho. nejak som popri písaní článku mala rozhádzané myšlienky, takže som sa to rozhodla spísať do bodov, ktoré na seba nijak nenadväzujú a sú v nich obsiahnuté len také random thoughts and stuff. za ten chaos sa ospravedlňujem, ale momentálne som celá takáto.

• zistila som, že nie som až taká blbá, ako si myslím, pri jednej logickej a totálne odveci hre vo večernom programe, kde ma prikryli dekou a mala som si zo seba dávať dole veci, ktoré nepotrebujem. kým mi došlo, že zo seba mám zhodiť len tú deku, dala som si dole papuče, ponožky a náušnice. niektorí moji spolužiaci skončili aj vyzlečení.
• nikdy doteraz som tak dlho vkuse nelyžovala. a bolo to úžasné, až na tú svalovicu a únavu, ktorá ma dostihla akurát teraz.
• raz sme poobede na izbe 4 ležali na dvoch posteliach a počúvali a spievali sme 70s-80s-90s hudbu (raj na zemi pre mňa), dokonca aj slovenské, elán chápete? láska bože láska, kde ťa ľudia berú?
• zistila som, koľko spolužiakov má vážne podobný hudobný vkus ako ja. (maybe we are dumb but at least our music taste is perfect bye)
• niekedy boli chvíle, keď som sa v preplnenej chate cítila sama, ale potom som ležala na posteli s ďalšími troma mega ľuďmi a bolo mi fajn ako nikdy.
• na našej chodbe sme mali malých pošahaných (mierne povedané) maďarov. zakaždým keď sedeli na zemi pred dverami a musela som sa pomedzi nich predierať, mi aspoň 10× povedali sía, hallo a podobné maďarskonemeckos*ačkoidné hovadiny. alebo mi začali nadávať. nevedeli ani slovo po anglicky, ale f*ck you im šlo. pohlušiť to.
• prvýkrát v živote som skákala (na lyžiach of course) a išlo mi to asi najlepšie z mojej skupiny yaaaaaay. som na seba hrdá.
• spadla som len raz a to tiež na kvázirovine. zatlieskajte mi.
• mali sme slovenský free hugs deň, toľko ľudí ma naraz v živote nevyobjímalo. teda z mojej triedy (aj celého ročníka vlastne) nie.
• som na seba hrdá, že som tam bola na wifi len raz za deň. inokedy totižto celkom závisláčim. 
• chvíľu som si na snapchate písala s aďom. divný pocit. (btw môžete si ma pridať: jai_a)
• občas som sa tam cítila ako najväčší forever alone človek, pretože sa tam dalo dokopy toľko ľudí, že až neverím.
• jedlo tam bolo také strašné, že keď som došla domov, mala som totálne stiahnutý žalúdok z toho, že som tam jedla oveľa menej ako zvyčajne. 
• ten trápny pocit, keď som asi 3× vbehla na izbu s tým, že sa idem prezliecť alebo oddýchnuť si a až keď som tresla dverami som si všimla, že je plná chalanov a kamarátky hrajúcich nejaké karty. (všetky oči na mne)
• párkrát niektorým dávali učitelia normálne fúkať, ale nejak nás neodhadli (spolužiaci všetko, čo nakúpili, totiž popili v piatok predtým, lebo to nejak nechceli riskovať). ich obete boli celé nadšené, že si filter dajú do denníčka alebo wherever. 
• išla som tam s kufrom, ruksakom a kompletnou lyžiarskou výstrojou. vrátila som sa s ruksakom.
• mali sme predĺžený lyžiarsky. s tým súvisí predošlý bod. maďari pred nami havarovali, náš bus okolo ich nemohol prejsť a tak tam zostal uväznený spolu s ich autobusom, išli sme 1.5km pešo do najbližšej reštaurácie, prespali sme v úplne inej chate, namiesto piatku 3pm som sa vrátila domov v sobotu 12am. a moje veci došli až o 4 hodiny neskôr. zlatý ten náš riaditeľ, ktorý sa tam po to vybral na školskom minibuse.
• núdzové ubytko bolo lepšie ako normálne, až na to, že tam bolo asi 35°C a radiator nešiel vypnúť. 
• boli sme v podstate bezdomovci, stokári, nazvite si to ako chcete. ale aspoň sme mali zážitok.

môjho lyžiarskeho som sa trochu obávala, že to všetko nebude podľa mojich predstáv. mala som nejak správne tušenie. nakoniec to dopadlo úplne inak, ako som čakala, ale nemôžem povedať, že by som nebola spokojná. naozaj to boli jedny z najlepších dní ever.

and i was thinking about you again.

a zrazu som vedela, že si to ty. kráčal si v diaľke, smerom ku mne. nevidela som ti do tváre, ale niečo mi vravelo, že ťa dnes, v tejto chvíli, uvidím. po takom dlhom čase. po niekoľkých mesiacoch. ako si sa približoval, hlasy v mojej hlave sa začali prekrikovať. panikáriť. donútili ma triasť sa. srdce sa išlo zblázniť. mala som pocit, že to nezvládne. prekvapilo ma. stála som tam a sledovala, ako schádzaš dole kopcom. od intráku popri tej pograffitovanej stene až na zastávku. nerobila som nič. moje telo išlo z extrému do extrému. zamrzla som. v hlave som si opakovala tvoje meno stále dokola. chcela som kričať, ale moje ústa nevydali žiadny zvuk. chcela som prejsť na opačnú stranu cesty a len tak do teba vraziť. urobiť hocičo, aby si si ma všimol. aby si mi venoval aspoň jeden pohľad a pozdrav. videla som, ako sa usmievaš. ako prechádzaš okolo a vôbec sa nepozeráš mojim smerom. nevieš, že som tam bola. nevieš, že som tam ešte po tom, ako si zašiel za roh, stála a nemohla od teba odtrhnúť zrak. až dokým si neodišiel.

viem, že som sa z toho nedostala. ale už to prestávalo. pomaly, no isto. neverila som, že ho ešte niekedy stretnem. uvidím. lebo sa tak nestalo niekoľko mesiacov. nenašla som si od neho správu, nestretla ho v autobuse. nahovárala som si, že to odo mňa odchádza. že to končí. ale keď som ho včera videla, zas sa to vrátilo. neuveriteľné, čo dokážu spraviť niekoľké minúty. zároveň som nejak divne rada, že som tam len stála a ničnerobila. ak by sa mi pozrel do očí, zas by som v tom bola naplno. nechcem ďalšie nádeje. chcem jednoducho ísť ďalej. 

i'm breathing. i'm living.

i'm done. totally. 

tento týždeň nastal sakra veľký zvrat udalostí. minimálne čo sa týka môjho ehmmm.. friendzone-u  s ním. myslím, že tento článok sa bude dosť biť s tým posledným, pretože vážne je teraz všetko iné. a ja sama neviem, či toto je len chvíľkové, ako na tom som. asi to nazvem zmätená. zmätok vládne v mojej hlave celé dni, lebo nechápem čo sa to deje. čo sa sakra deje s ním. na začiatok upozorňujem, že až na jednu udalosť ide zas len o tú modrú sociálnu sieť, ktorá mi vážne lezie na nervy, ale teraz, v tejto chvíli, to je jednoducho tak.

začalo to v utorok. išla som zo školy, stála som na chodníku čakajúc na maminu, ktorá ma mala odviezť domov. zvyčajne chodievam mhd ale v ten deň bola na nákupe a mala ma cestou. ako som tam teda stepovala na jednom mieste, obzrela som sa na bus, ktorý šiel práve okolo. vpredu som si všimla dvoch spolužiakov, už som sa chcela otočiť, keď v tom priamo na mňa zo zadu niekto pozerá. zas tam sedel sám. nebola som schopná ničoho. mala som pocit ako v spomalenom filme. síce to mohlo byť len pár sekúnd, ale mne to pripadalo ako večnosť. hľadeli sme na seba len tak, ako keby sme sa videli prvýkrát. a potom ten bus odišiel.

hnevá ma, že keby som sa nemala akurát vtedy odviezť autom, akurát by som ho stihla. možno by sme sa prvýkrát rozprávali. možno by sa na mňa prvýkrát usmial. možno.. maybe. mne sa takéto veci nestávajú. nemám také šťastie.

keby to skončilo takto..asi by som bola sklamaná, nahnevaná. ide o to, že týmto sa to len začalo. večer ma čakala správa. v utorok večer. je sobota ráno a my sme neprestali komunikovať. viete, čo sú štyri dni vkuse po štyroch mesiacoch? je to ako.. ja ani neviem ako to nazvať. proste sa len usmievam. nejakým zázrakom som si stihla nájsť čas aj na knihy a internet, školu stíham normálne. posielame si fotky (btw, máte tu niekto snapchat a ste ochotní sa nechať mnou otravovať?), smejeme sa, priznávame sa jeden druhému (vážne sú to priznania, ak som to dobre pochopila, som jedna z mála čo to o ňom vie, podľa toho, ako veľmi nechcel, aby som o tom povedala niekomu ďalšiemu).. we are helping each other. pýtal sa ma, čo má povedať kamarátke, ktorá je naňho nahnevaná. vlastne teraz už nie je. (vďaka mnee!!). pri tomto by ste sa ma možno opýtali na jednu vec..a odpoveď je nie, nežiarlim, nehnevá ma to. som rada, že sa mi s tým zveril. mám pocit, že mi dôveruje.

po toľkých mesiacoch, keď som to už vzdala.. sa zas objavila nejaká nádej. sme kamaráti. teraz to môžem povedať narovinu. ak ho stretnem, nebude mi robiť problém pozrieť sa mu do očí a pozdraviť sa mu. nebude mi robiť problém posielať mu šlahnuté selfies, lebo on to už robí. nebude mi robiť problém prisadnúť si k nemu v mhd - ak bude sám of course - a prihovoriť sa mu (fajn, možno sa trochu budem hanbiť..ale ja taká jednoducho som).

a viete prečo? lebo som iná. iná ako pred polrokom. iná ako v lete. nesťažujem sa. netrápim sa. smejem sa. žijem.

things change. people, too.

ako si teraz po sebe čítam posledné články, vidím, že nie všetko vnímam rovnako ako vtedy. zmenil sa môj postoj k určitým veciam. síce to nie je nič prevratné..ale som rada, že momentálne všetko beriem tak, ako to beriem.

prvým konkrétnym príkladom je škola. nechcem to tu moc rozpisovať, aby som na blogu neriešila stále len to isté.. ale tak nejak to zhrniem. myslela som si, že to bude o čosi ľahšie. nie o moc. minulý rok som stále počúvala, aké je bilingválne gymnázium ťažké, no čakala som niečo iné. môj program pondelok-štvrtok (piatok je to iné, you know) vyzerá asi takto: vstávanie, škola (cca do tretej poobede a doma bývam okolo pol štvrtej, to je taký priemer), polhodinový oddych, príprava do školy (zvyčajne 2 a pol hodiny, ale tak závisí od počtu testov - a to keby sa mám učiť na ďalší deň stopercentne, aby som všetko vedela, bolo by to aj o trištvrte hodinu viac) a nejaký ten voľný čas (maximálne hodina a pol). oproti ôsmemu ročníku, kedy som sa doma učeniu venovala tak hodinu aj čosi a doma som bola o hodinu skôr, mi to pripadá až brutálne. mám čo som chcela. nevadí. verím sebe, že to zvládnem, verím tomu, že tento prvý polrok je taký najviac, potom že to už bude zas nejako lepšie, lebo predsa.. keď si zvyknem na strednú, nebude to až také zlé.

teraz rozmýšľam..ako prejsť od takejto témy k niečomu úplne inému. v tej citovej rovine. asi to tu vybalím rovno.. uvedomila som si, že nikdy som nebola zamilovaná. teraz sa hanbím za všetky tie kvázi "depressed" články, ale nechám ich tu, predsa len, na blogu sú moje zážitky, pocity, slová, ktoré som vypustila do sveta, pričom netuším, komu ich vlastne adresujem.. a takýchto vecí sa nechcem vzdávať. ako sa pomaly vzdávam jeho. proste prišiel ten slávny moment osvietenia, kedy mi doplo, ako by sakra mohol človek mať rád niekoho, s kým sa v živote nerozprával osobne, face-to-face. môj záver bol taký.. že som mala len crush. niekoho, pre koho máte slabosť, ale nemilujete ho skutočne - tak, ako to príde len raz. v podstate je to pobláznenie. celý ten čas, čo som tu o ňom písala, to nebolo nič viac. cítim sa trápne. trápne keď to sem teraz dávam, trápne, keď hocikedy niekomu poviem "my sa nepoznáme, iba tak, cez facebook", trápne, keď si na to čo i len pomyslím. a štve ma, že som si to neuvedomila skôr. 

celé to je celkom irónia, keďže za posledný mesiac som ho videla viackrát ako hocikedy predtým. od začiatku septembra trikrát. raz som sa mu dokonca aj pozdravila, o čom som rozmýšľala už asi tisíckrát, ale nikdy som to nezrealizovala, až do vtedy. 

-aďo?

*otočil sa, pohľad na mňa, prvýkrát, úplne prvý.*

-čau. *neusmiala som sa. nechápem prečo.*

-ahoj. 

nech si aspoň môžem povedať, že dokážem aspoň osloviť a pozdraviť sa, keď už nič viac. pre niekoho je to možno malá vec, ale pre mňa je to niečo iné..čo sa nestáva každý deň. tie zvyšné dva razy som ho skôr len videla, ako stretla a ja nie som ten typ, ktorý po niekom kričí cez celú ulicu plnú áut, takže som to nechala tak.. ale keď vystupoval z mhdčky a ja som nastupovala.. jednu šancu, čo mi život dal, som konečne využila. aspoň s niečím, čo sa ho týka, môžem byť spokojná. 

be happy, live free.

mám pocit, že veci sa čím ďalej, tým viac zlepšujú. alebo je to len mojou náladovosťou, že sa raz cítim otrasne (viď minulý článok) alebo som síce unavená, ale viac-menej šťastná? možno som vážne taký človek, že sa mi to zakaždým strieda, možno dnes som happy, relaxed a zajtra budem zas všetko vidieť čierno.. neviem. ale žijem pre moment - wohoaa, nové..motto? - a je mi faaajn. vážne moc.

idem na to od začiatku, keďže toto bude kvázi journal od posledného článku..

škola. celkom som sa tešila. ale veľa vecí som sa aj obávala. teraz zisťujem, že som sa možno nemala vôbec čoho báť. aj keď.. zvykla som si, že ak očakávam dobré veci a teším sa, naopak sa to vyvinie zle a ak sa zas ohľadom niečoho stresujem, nakoniec to je awesome. presne toto sa mi teraz stalo. 1.septembra som úplne vedela, koho by som rada videla v laviciach okolo mňa, komu by som sa najradšej nejako vyhla a dokonca mi bolo jasné, ktorú z dvoch učiteliek by som radšej mala za svoju triednu. bohužiaľ som si na všetko musela počkať až do štvrtku, lebo tak skvele máme zorganizovanú školu. hneď v prvý školský deň som písala nejaký..vstupný skúšobný test (áno, myslím to vážne), podľa ktorého nás potom údajne rozdelili, aby sme jedna trieda nebola plná vymetených a druhá šprtov. nejak som to zvládla, lebo mi to skôr pripomínalo nejaký psycho test, ako vedomostný, ale okay.. 

na mne samej mi príde strašne divné (okrem 51919289 ďalších vecí), že dopredu, ráno, doma som nervózna, že nedokážem zjesť ani blbé raňajky a keď nám učiteľka podáva zoznam študentov (joo, i'm student), som úplne kľudná, až taká flegmatická, že na všetko dlabem - veď nejako bolo, nejako bude.. 

okay, nejak som odbočila. takže nás rozdelili. ak by som veľmi chcela, dokázala by som v tom spraviť nejaké malé zmeny..ale veci nikdy nie sú dokonalé. dostala som sa medzi naozaj great ľudí, vlastne mám skoro všetko presne podľa mojich predstáv. v 1.ag (ešte aj názov triedy. vážne. to sú jeho iniciály. damn. spomeniem si naňho pred každou písomkou, keď budem na papier písať triedu. shitty) je najviac sranda, spolužiaci síce nie sú nejakí playboyi (potom by to bola spomínaná dokonalosť, ktorá neexistuje), ale to ani vo vedľajšej triede, takže mi nemá byť čo ľúto.. ale sú to tí najväčší pohoďáci z celého ročníka, jeden sa s ním dokonca pozná, je to v podstate spoluhráč, lenže o level (junior a nie kadet, ak mám byť konkrétna, aj keď pochybujem, že sa vo vodnom póle niekto takto vyzná) nižšie ako aďo, ale sú kamaráti. ďalej takí dvaja chalani, s ktorými proste nikdy nebude nuda - keď niekto niečo vymyslí, zorganizuje, whatever, isto v tom budú mať prsty aj oni.. bohužiaľ ich je dokopy len 6 (a dievčat spolu so mnou 18), ale tak..nejako prežijeme. baby sú tiež okay, až na niektoré primadony, ktoré sa proste nájdu všade. mám tam dokonca aj kamarátku a spolužiačku zo základky, s ktorou som chcela byť v triede - aj spolu sedíme -, jediné, čo mi najviac chýba, je tiež jedno giirl zo zš, ktorá sa dostala do vedľajšej triedy.. aby toho nebolo málo, dostala som aj tú triednu, ktorú som chcela (s tou druhou sme si totiž nejako navzájom nesadli), takže..

povedzte mi.. nemám šťastie? som si toho vedomá a proste..happy zo všetkého.

toľko k ľuďom, čo sa týka školy, je to ťažšie, ale nejako to zatiaľ zvládam, aj keď je to len začiatok a som si toho vedomá.. na rozvrh som najprv pozerala úplne, že wut? are you fckng serious?, lebo tak nezdá sa vám, v prváku mať 3× do týždňa vyučko do pol tretej, raz dokonca do pol štvrtej a iba v piatok do pol druhej? ááno, v ten najdlhší deň síce idem do školy o deviatej, namiesto o ôsmej, ale aj tak.. prvý týždeň som s takýmto rozvrhom už absolvovala, nie je to až také zlé, ale proste cítim, že som v škole oveľa dlhšie, mám o dosť menej voľného času a to učivo je tiež ťažké, aj keď čo si budem hovoriť, bilingválny gympel je bilingválny gympel. nemám ani žiadne mimoškolské aktivity, okrem zušky-výtvarnej vo štvrtok, viacej by som proste nezvládala. tento rok bude killing, ale o tom som vedela, takže teraz to už len nejako dať a neprepadnúť hneď na začiatku. držte mi palcee. 

aby celý článok nebol len o škole.. (vážne som napísala tri mega dlhé odstavce len o nej?!)

včera som bola prvýkrát von s jakubom. bola s nami aj bestie, joo, bez nej by to bolo zložitejšie a možno by to ani nevyšlo.. ak to mám zhrnúť, mohlo to byť aj lepšie aj horšie. zas nič extra som od prvého stretnutia nečakala, lebo predsa.. ak sa s niekým "poznáte" len cez facebook a najlepšiu kamarátku, neni to ideálne a niekedy aj trochu trápne, však.. nepoznám niekoho, kto by sa správal úplne, ale že úplne identicky rovnako na sociálnych sieťach / internete a v realite. vždy tam nejaký ten (možno aj malý, ale aj tak) rozdiel je, takže.. vy v podstate neviete do čoho idete. a tak som sa cítila aj dnes. nedopadlo to najhoršie, ale boli blbé chvíľky, bola sranda, bolo to nanič, bolo to okay.. ale kedy veci sú ideálne? nikdy. beriem to proste tak.. on je v pohode, presne takého som ho čakala, že bude, aj keď... pripadalo mi divné, že inokedy som medzi takmer cudzími ľuďmi tá najtichšia a teraz som bola ja tá ukecanejšia. možno to bolo len tým, že sme sa videli prvýkrát, neviem. každopádne teraz sa pravdepodobne všetci vídavať častejšie, lebo chodíme síce do rozličných škôl, ale v jednom meste.

neviem ako často sa tu teraz, počas školy, budú objavovať články, lebo gymko je úplne o inom ako základná. hlavným problémom je čas, prajem si, aby bol deň dlhší aspoň o tri hodiny. potom by som stíhala oveľa viac vecí, aj sa poriadne naučiť, aj nejako zrelaxovať a užiť si voľný čas. ak by tu teda dlhšie niečo nepribúdalo, nevykašľala som sa na celé blogovanie, len bu´d nemám náladu alebo čas písať články. budem sa snažiť najviac ako sa len dá. 

sooo.. what's going on?

nemôžem uveriť že už o pár dní je škola. zdá sa mi, ako keby som sa len predvčerom lúčila so spolužiakmi.. a zrazu je už (skoro) koniec augusta. pomaly začínam riešiť takú tú back-to-school stuff. minulý týždeň som bola s mamou a so sestrou na takej kratšej dovolenke, v rajeckých tepliciach. trochu sa líšila od našich zvyčajných slovenských dovoleniek, pretože inokedy chodievame na túry a podobne, teraz sme však skoro po celý čas ležali na kúpaliskách. bolo fajn, aspoň na pár dní odísť zo známeho prostredia do nejakého nového, síce to nebola moja vysnívaná dovolenka s priateľmi, ale.. aspoň čosi.

  

keď sme sa vracali domov, cez žilinu, zastavili sme sa na nejaké tie nákupy. ja som potrebovala hlavne nový ruksak, lebo aj keď som si obľúbila do školy nosiť len tašku cez plece, občas potrebujem niečo väčšie. nemusela som hľadať dlho - v exišporte v auparku som našla jeden celkom vyhovujúci (×× - farby sú tam vážne skreslené, v skutočnosti vyzerá o čosi inak). bude sa mi hodiť či do školy, tak aj na túru alebo hocijaký výlet. hlavnú časť nákupov som mala za sebou, ale ako by to bolo, keby som odišla len tak? v shane som našla úplne jednoduché, svetloružové tričko (za 2€! no nechajte to tam!) a v h&m zas čierne rifle. domov som teda odchádzala spokojná, síce s prázdnejšou peňaženkou, ale čo už.

doma sa konečne po dlhom čase nenudím, môže za to jedno stvorenie.. pred dvoma týždňami ma rodičia vážne prekvapili - bola som až v šoku. už dlho som totiž chcela psa, bola som vždy zvyknutá, že aspoň jedného máme doma a po tom, čo na jar nám zomrel koski.. bolo mi smutno. dlho som presviedčala našich, po nejakom čase som to vzdala, ale nakoniec to dopadlo tak, ako to dopadlo a nám už dva týždne behá po dvore taký malý diabol. vlastne diablica, ak mám byť konkrétna. malé, teraz už 3-mesačné šteňa, kríženka retrievera (škoda, že nevieme či labradora alebo goldena) a borderky. keisy. musím priznať, že som to vážne nečakala. či už keisy samotnú alebo to, aké je vychovávať šteňa. ale tak. psy milujem a toto je pre mňa skúsenosť, ktorá sa mi v živote zíde. a naučí ma trpezlivosti. a dôslednosti.

nedajte sa oklamať jej extramegakjut výrazom, vážne je to taká malá zloba. vkuse to trhá, ničí, šklbe, hryzie, žuje..
okay, priznávam. na začiatku som sa aj ja nechala oklamať. odmenou sú celé doškriabané ruky.
agresívne šteňa. :D <3

honestly? i expected something worse.

vážne veľakrát som v nedávnych článkoch spomínala, ako pôjdem koncom júla na teambuildingový camp, kde spoznám nových spolužiakov, učiteľov, Američanov, skrátka kopu ľudí. tešila som sa, bola som nervózna, dokonca som sa toho aj trochu bála a teraz, keď je po všetkom.. moje obavy neboli opodstatnené a všetko dopadlo oveľa lepšie, než som čakala. 

vpravo: my - budúcoroční prváci, kompletná zostava; vľavo: minuloročný camp a budúcoroční druháci

v nedeľu poobede ma mamina vysadila pred mojou bývalou školou, kde sme mali zraz. kráčala som s kufrom k budove a prvýkrát som videla takmer všetkých, s ktorými sa znova stretnem v septembri. moje pocity boli všelijaké, vážne sa vo mne všetko možné miešalo, ale to negatívne zo mňa opadlo, keď som nastúpila do autobusu a sadla som si ku kamarátke a bývalo-budúcej spolužiačke, s ktorou som aj bola na izbe. a potom to už šlo. začali sme sa zoznamovať, spoznávali sme sa a ja som konečne prišla na to, prečo skoro všetky z vás mi písali, že ich stredoškolská trieda je oveľa lepšia ako tá na základnej. lebo tí ľudia boli úžasní.

na začiatku sme sa nejako okukávali, ale už v prvý večer sme sa nejak odviazali a vtedy začala tá táborová sranda. ak by som tu mala vypisovať všetko, tento článok by bol nekonečný - a aj tak mám pocit, že bude dlhý. niektoré veci si však nemôžem odpustiť. 

skákanie v obrovskom senníku. rozhovory s američanmi (aj slovákmi), kedy som si otestovala svoju angličtinu (a zistila som, že mám čo doháňať, lol). nedodržiavanie večierky. porušovanie zákazu "chalani na babských izbách a naopak" (vážne tam čosi také bolo!). ručné dojenie kráv v miestnej farme (nie, nerobím si srandu).  cheerovanie nášho týmu. country dancing, keď som zistila, že som v tom úplne ľavá. strašidelný nočný pochod, ktorý nakoniec nebol strašidelný. preťahovanie lanom, keď ženyyy všetko vyhrali a chlapi boli sklamaní (girls do it better, čo už, boli sme dobré, hah). túra, na ktorej sme z lúčnej princeznej spravili lúčneho princa. brutálna žmurkaná, keď som sa pri svojej výške cca 153 cm (drobec najmenšííí) bála, že ma ovalí skoro dvojmetrový chalan. ranná rozcvička, ktorej som sa raz vyhla aj so spolubývajúcou (sme rebeli!). súťaž "make-upovanie báb chalanmi" na čas. "zabi riaditeľa a vyhraj". a bolo toho strašne veľa. na viac vecí si teraz nespomeniem. 

každopádne.. niečo tak dobré som ešte nezažila. keď sme sa včera lúčili, mala som pocit, že ich všetkých poznám už roky a pri tom som sa v nedeľu nechcela nikomu prihovoriť. a teším sa na školu. ešte nikdy ako doteraz. vážne. vytvorili sme si amazing kolektív a teraz mi príde drsné, že nás rozdelia na polovicu. s niektorými som sa bavila viac, s inými menej. nenašla som si crush, ale tí chalani sú úplne v pohode. a baby rovnako. týchto šesť dní proste prekonalo moje očakávania.

semfest 2014 || time for change

dlho som sa tu neobjavila, ja viem.. u mňa sú chvíle, kedy by som najradšej písala každý deň a potom príde nálada, keď nebúcham do klávesnice aj dva týždne - ako (do)teraz. aj preto nerada sľubujem, ako často sa tu niečo objaví alebo kedy presne čosi postnem.

za posledné dva týždne sa toho neudialo až tak veľa, ako by som si na leto priala, ale s tým nič nenarobím. teraz, s čím sa chcem podeliť, bola jedna úžasná, štvordňová akcia, na ktorej som sa mohla zúčastniť. semfest 2014. kresťanský festival s hudbou, rôznymi stories, vystúpeniami a zábavou. možno niektorí teraz prevraciate očami, kvôli prvému slovu v predošlej vete.. 

ale. užila som si to najviac, ako len šlo. vážne som dávno na niečom takom nebola. úžasní ľudia, ktorí vám radi pomôžu. nemusíte mať strach, že ak si necháte tašku na stoličke a na pár (desiatok) minút odídete tancovať alebo hocičo, ju tam už potom nenájdete. hudba, z ktorej proste nemôžete. a na svoje si príde hocikto. rock, rap, pop, blues.. všetko. príbehy ľudí, ktorých tam reálne vidíte, oni vám hovoria o svojej minulosti a o tom, čo zažili. bolo to niečo neskutočné. 

no jo. z môjho instagramu. #peace.

dostala som sa k tomu vďaka mojim starým rodičom, ktorí mi vybavili vstup aj všetko okolo toho. na festivale sa stretli ľudia z celého slovenska, ale ja som mala to šťastie, že som nemusela prespávať v stanoch (aj keď ani to by nebolo odveci..), ale mohla som spať u starkých a každý deň ráno - poobede - hocikedy som tam došla so sesterkami busom. čas som tam trávila hlavne s nimi a so sestrou, ale stretla som tam veľa známych ľudí, s ktorými sa inokedy cez prázdniny až tak nevídame. spoznala som tam awesome kapely, najradšej som bola v pubstane, ktorý bol pravdepodobne najhlučnejší zo všetkých vďaka najlepšej rockovej hudbe, akú som mala kedy možnosť počuť naživo. 

mám odtiaľ strašne veľa zážitkov, spomienky naozaj na celý život, tie štyri dni stáli za to. som úplne najviac rada, za to že som sa tam dostala, lebo inak by som sa pravdepodobne nudila doma pri noťasi a len tak..ničnerobila. jedna z vecí, o ktorej budem rozprávať, ak sa ma niekto opýta, čo som robila v lete. keď som sledovala záverečný program, nebola som nadšená, že je koniec. vlastne dúfam, že ešte niekedy budem mať možnosť zažiť čosi takéto. totižto semfest je niečo, čo sa robí každý rok na inom mieste, čiže ten budúcoročný bude niekde úplne inde a je malá pravdepodobnosť, že sa tam dostanem. ale tak, snáď.. 

saying goodbye

koniec školského roka 2013/2014. bola som s nimi osem rokov. a boli to úžasné roky. včera som sa s nimi rozlúčila. poslednýkrát sme boli v jednej miestnosti úplne všetci. poslednýkrát sa stretla legendary class. 8.A. trieda, ktorá na škole nemala nejak úžasnú mienku. vlastne sme boli akýsi postrach školy. ani o minuloročných deviatakoch sa toľko nehovorilo. niektorí učitelia nás neznášali, niektorých sme nenávideli pre zmenu my.. ale aj tak väčšina teraz, na úplný koniec sa s nami rozlúčila v dobrom. a zistili sme, že nás mali vážne radi. aj keď sme ich toľko štvali so svojou lenivosťou, nerobením úloh, (trošku) drzými poznámkami, blbými známkami a tým, že sme to boli jednoducho my. no včera.. včera sa na nás všetci usmievali.

 

ešte pred odovzdávaním vysvedčení sme sa skoro všetci stretli vo štvrtok večer. a mali sme takú goodbye-party. 21 ľudí (vrátane triednej) prespalo v škole. si to len predstavte. trochu ľutujem triednu, hah. objednali sme si pizzu, trocha sa prežrali, o desiatej večer sme šli do mesta na nejaký program, tancovali sme s..rómskym spoluobčanom, tancovali, pili (vodu a kofolu, nič iné, prisahám) a jedli, skákali z okien (iba z prvého poschodia), behali po streche, hrali fľašu (podrobnosti vynechám, lol), pozerali filmy, počúvali sme hudbu na plné bengy (vďakabohu za repráky primontované na stene), fotili sa... na spánok nám ostala asi hodina a pol - v priemere - lebo vtedy väčšina už proste skapínala (máme to za výdrž).. a to aj tak len preto, že na druhý deň sme mali pol dňa vydržať v akom-takom normálnom stave kvôli záverečnému programu. toľko zážitkov za jednu noc asi ani nemám.

včera to už bolo také normálne, skoro ako každý rok, až na to, že celá trieda (!) plakala. fajn, začala to naša triedna, keď sme jej dali spoločne kúpené darčeky - plátno s našou fotkou, hrnček s lístočkami od každého a veľkú kyticu so slnečnicami. keď som videla ju, nevydržala som to ani ja a potom už som videla uslzené oči všade.. nechýbalo triedne huggovanie, posledné fotky a potom sme opustili areál nášho pavilónu B. s niekoľkými spolužiačkami sme si ešte sadli do mesta do jednej kaviarne, kde som bola prvýkrát - a sme boli rady, že sa našlo miesto, kde by mohlo pokope sedieť asi 10 ľudí, lebo všade inde to bolo úplne plné. rozprávali sme sa o lete, našich plánoch, čo a ako bude.. a nakoniec sme sa úplne všetci rozišli vlastnou cestou domov.

 

o tom, ako mi budú chýbať.. to tu ešte len bude. ale som bez nich jeden, jediný deň a už mi je za nimi smutno, sakráá. myslím, že tomuto venujem ešte aspoň jeden rozsiahly článok, kde sa zmienim aj o strednej škole a o tých najväčších zážitkoch, čo som s nimi prežila. na koniec len chcem povedať..

navždy si na tých psychopatov budem pamätať. forever.

hate is easy, love takes courage

to je v riti.

naštval ma. a akurát vtedy, keď som si myslela, aké je všetko úžasné.

vždy príde niečo, čo ten dokonalý moment skazí.

ale prečo on?! sakra. navyše išlo o úplnú sprostosť.

a ja... ja sa nedokážem naňho hnevať.

stačilo by jedno slovo a ja by som bola zas v tom stave, kedy je všetko najkrajšie.
to ma štve asi najviac.

namotala som sa. a to som nechcela, aby sa to niekedy stalo. 

bože prečo? čo mám robiť?

  

live, laugh, love

zas píšem.. akosi mám náladu len tak sa vykecať na blog. nemám chuť si písať do denníčka, lebo mám pocit, že nič sa tak veľmi nemení.. alebo proste sa mi nechce. možno budem teraz články písať častejšie, lebo ma to baví nejako viac. a navyše ma potešil a nejako motivoval jeden komentár, ďakujem Gabbe!

ako som včera písala, mamina bola na rodičku, kde sa rozhodlo, kam budem budúci rok chodiť, kde bude mať gymnázium, na ktoré sa chystám budovu. možno som trochu sklamaná.. dobre, možno trochu viac. neni to totiž ani jedna možnosť z tých, ktoré som tu spomínala. nebudem chodiť na tú technickú ani na tú, pri ktorej býva Aďo. je to úplne iná budova, myslím, že dosť stará, pripadá mi to, ako keby som mala chodiť na Rokfort alebo do Bieleho domu, vážne! teraz, cez leto, to majú ešte nejako prerobiť, mne by sa páčilo navštevovať školu, ktorá zvonka vyzerá staro a vojdem dnu a tam nové veci, všetko také modernejšie, ale zároveň aby si zachovala niečo to staré..

navyše sa to nachádza asi pol kilometra od centra, takže to je úplne v pohode. technická je od mesta ešte raz tak ďalej, ale zas výhoda je tam iná. no a tá posledná škola, tam, kde býva on, to je úplne najďalej, mimo mesta, musela by som dochádzať do polovice cesty autom a potom ešte aj MHDčkou. takže keď sa tak na to pozerám..

nemám byť prečo sklamaná. 

aspoň budem môcť každý deň chodiť do mesta s bestie alebo s hocikým a nebudem to mať nejako ďaleko. a tí dvaja..ak budeme mať záujem, tak niekam všetci štyria pôjdeme, ak nie, tak nemám dôvod byť naštvatá or whatever, lebo ak by to tak malo byť...tak nech to tak je. 

pomaly si začínam plánovať leto. budem chodiť na kupko, po vonka, chcem spoznať nových ľudí, hocijako. nechcem však porobiť hovadiny, ktoré by mi nejakým spôsobom vážne sťažili budúcnosť, nechcem si veci potom vyčítať. chcem žiť, kráčať stále ďalej, šlapať do schodov, neobzerať sa, nezastávať.. nech si raz poviem, že to stálo za to. chcem si na summer 2014 pamätať navždy, mať z neho tie najlepšie zážitky, ale zmieriť sa aj s trapasmi a s hocičím iným.. 

Okay? Okay.

konečne ide leto, teplo je aj tu u nás, na severe, a to je už čo povedať, dni sú dlhé, noci ešte dlhšie a ja..? nič nerobím. iba leňoším. ani sa už poriadne neučím. bože, minulý rok by som teraz stresovala, že ešte stále som sa nepozrela do toho a toho zošita..ale teraz mi je to akosi jedno. stáva sa zo mňa flegmatička. aspoň v určitých veciach. alebo lepšie povedané.. serem na to.

ez školský rok som makala, nahromadila som si nejaké dobré známky a teraz, keď ostatní majú nervy - fajn, možno len niektorí - tak ja už mám takú pohodu. hovorím si, čo by ma vyvolávali, a potom na hodine nám niekto milý len tak, zo srandy, rupne písomku. zákon schválnosti poznáme. ale vážne.. neriešim.

okaaaay, po tomto si asi poviete, či som v pohode. (a keby sa niekto pýtal..nie, nie som) tento rok by som brala aj keby bola škola ešte o pár dní dlhšie. aspoň o týždeň. budú mi chýbať ľudia z mojej triedy. poniektorí. už budeme v jednej miestnosti tak dva týždne a potom koniec. rozdelíme sa na polovicu, jedna dokončí deviatku a druhá ide na bilingválne gymko - spolu so mnou. dva mesiace dozadu by som bola celá nadšená, lenže vtedy tam so mnou mala ísť ešte aj bestie, no nakoniec sa rozhodla inak a zostáva na základke ešte aj budúci rok. ona mi bude chýbať najviác, aj keď sa budeme dosť často stretávať.

zatiaľ ešte ani neviem, kde bude ten môj gympel mať budovu. áno, vôbec netuším, kam budem chodiť. nie som si istá, či som tu spomínala, že jedna z možností je aj jedna stredná.. ktorá má polovicu budovy voľnú a divnou, vážne divnou zhodou okolností tam chodí aj veľa chalanov, ktorých poznám. je to vlastne taká technická škola, kde máte v ročníku cca 70 ľudí, z toho báb je tam tak 18.

ehmmm..nie, vôbec by to tam nebolo dobré. a keď tam ešte k tomu chodí aj Kubo a Aďo (hej, to sú tí dvaja magorii, nechce sa mi vymýšľať prezývky a so začiatočným písmenom sa mi zle skloňuje)... no. potom by stredná bola asi sen. problém je, že neviem, či dobrý alebo zlý. ak mi  zajtra riaditeľ povie, že to bude tam, tak skapem. bestie sa totiž aj kvôli tomu, že sa na zápise nevedelo, kde bude budova, rozhodla tak, ako sa rozhodla.

a ja zomrem, ak tam na nich budem sama. (hey hey, mám tam aj iné kamarátky, ale viete ako... bez sis) nevermind.

a potom, druhá z alternatív, kde by mohlo byť to gymkoo je jedna škola, od ktorej býva Aďo 3 minúty pešo. vážne. pýtala som sa. nouuuuu. sú ešte viaceré možnosti, ale to je tak odveci.. takže nie, absolútne nie som zvedavá, čo zajtra na rodičku oznámi riaditeľ. (dúfam, že cítiť tú iróniu)

každopádne, next year to bude drina, zmena jedna za druhou, ale.. snáď si to užijem. (možnoajsním :33)
teším sa.
bojím sa.
zmiešané pocity? úplne.

držte mi palce, guyyz. 

what should i do? damn, i don't have any idea.

Keď som úplne začala pochybovať,

zrazu sa niečo stalo a ja som bola znova

šťastná. Nebavili sme sa tri týždne. Viac

ako to. Neviem, prečo som sa zobudila

práve vtedy, minulú nedeľu okolo jednej

v noci. Pamätám si jedine, že som asi dve

hodiny predtým bola na facebooku, počúvala

som hudbu z mobilu a chillovala v posteli. 

Zaspala som a onedlho som sa zobudila..

Skontrolovala som čas a niečo ma zahnalo

znova tam / vážne tú sociálnu sieť nenávidím,

sakra /. On tam bol. Ale okrem neho tam

nebol nikto, s kým som sa bavila. Odpísala

som na nejaké správy a išla som sa odhlásiť.

Ale vtedy mi blikla správa. Potom ďalšia.

Keby ma vtedy niekto videl, asi by som

sa hanbila, lebo som bola fakt že mimo. 

Bavili sme sa dlho.. Zaspala som okolo

štvrtej ráno. Bože. Môj. Volal ma na pivo.

Seriously. Dostali sme sa k tomu náhodou,

práve vtedy sa chcel spýtať kamaráta, že

ho má pozvať, lenže omylom tú správu poslal

mne. A ja som / vtedy ešte zo srandy / to 

odsúhlasila. Lenže on to zobral vážne.

Že v lete. Alebo tak nejak. Okay,

neviem čo s tým. Von by som aj šla.

Ale na pivo? Štrnásťročná trapka, ktorá

vyzerá mladšie ako jej mladšie spolužiačky?

Hm. To by bolo zaujímavé. Podrobnosti

čo a ako som sa nedozvedela, lebo sme

to dlho nerozoberali. Ale neviem. Hah,

musela by som sa na niekoho vyhovoriť / asi

na bestie /, lebo pochybujem, že by moji

rodičia boli nadšení niečím takýmto. Najradšej

by som bola, kebyže tam ideme normálne

nejaká partia... Aj taaak. Bojím sa, ako by to 

dopadlo. Fajn, všetko toto sú výhovorky...

Prečo som taká dosratá?! Nechápem. Musím

sa cez mňa samú preniesť, rýchlo. Lebo inak

budem celý život takáto. Ach tie moje problémy.

Cítim sa trapne, že to tu vôbec píšem. Hm.

Niekde musím. Sorry. Vážne.

A ak ste si doteraz mysleli, že som nejaká

party girl, ktorá všetko videla, všetko zažila,

boli ste na omyle. Nie som. 

-xx Julls.

why are some days horrible, but then something happens and i'm just like...asdfghjkjhg?

hello giirlz, finally, after few days i'm back!

nebojte sa, neskončila som tu. je pravda, že v posledných dňoch som sa viac

venovala HoI, ale to len kvôli tomu, že som nemala nejaké zážitky, z ktorých 

by som sa sem mohla vypísať. až teraz, po veľkej noci, ich je až-až. tento článok

bude vážne dosť dlhý, predpokladám. budem rada, ak dôjdete do konca. 

a bude soooo feelsy, i think so. lebo presne taký bol môj víkend. 

vo štvrtok

a piatok sa nič také nedialo, iba sme chodili po návštvách, bola som vonku 

s kámoškou, fotila som prvé jarné fotky, ktoré niekam zverejním, keď ich trošku

upravím, behali sme po návštevách, proste sviatky. až v piatok večer sa udialo

pár vecí, ktoré mi proste..spravili veľký úsmev na ksichtíku. lamky (čo je moja

favorite chat-skupina na facebooku, kde patrí moja bestie, A. a jeho bratranec) 

sa znovu zišli, presne ako počas jarných prázdnin. a musím povedať, že to proste 

bolo skoro rovnaké ako predtým. okay, až na to, že tam neposielali také...hm

crazy nahrávky - na to prišlo až neskôr. nechcem zachádzať moc do detailov, 

však chcem mať aj nejaké súkromie, ale.. bestie našla na fb nejakú stránku s akokeby

nejakými priznaniami a zážitkami ehm...mladých ľudí po nejakej party hard (čítajte

sfajčení, sfetovaní, zhulení), tak sme sa na tom strašne smiali. neprišlo by aj vám 

vtipné, keby ste si prečítali, ako si niekto objednával pizzu pomocou translatoru, kde

zadal všetky údaje a potom to pustil do objednávky, pričom pani v obsluhe z toho
bola dosť mimo?

sobota bola zas tak v pohode, bola som sa prejsť s kamarátkou, dobre sme si
pokecali, nejak som vonka zrelaxovala, vypustila zo seba všetko... mám rada také
chvíle, keď nemusím o ničom rozmýšľať, o nič sa starať, iba kráčať po lúke a dýchať
čerstvý vzduch. potom som pomáhala doma upratovať, varila som s maminou,
také tradičné veľkonočné jedlá. večer som zas a znova skončila na facebooku, nejak
som nemala silu čítať divergenciu po anglicky, lebo ja pri tom musím aj rozmýšľať, zložité
to so mnou, ja viem. no takže, som bola tam, a chcela som od A. skype, lebo sme sa
v lamkách dohodli, že budeme spolu volať. nejak vtedy nemal náladu, totálne ma zbuzeroval,
tak som sa naňho vykašľala, len som tam ešte niečo dopísala...a o pár hodín neskôr, po tom,
ako sa vyspal, mi odpísal a už mu bolo normálne do reči, sám začal konverzáciu, no ja som
žasla, úplne prekvapená som bola. a ten pocit, keď sa zrazu začnete do monitoru usmievať
ako priblbá, to je na nezaplatenie. ešte stále z toho nemôžem. fajn, tak sme si písali, konečne
po dlhšej dobe a ja som bola znova šťastná, nielen kvôli nemu, ale že všetko bolo v pohode.
okay, aj stále je. :D

nedeľa bola asi best day z celých prázdnin. bestie totiž mala takú neskoršiu oslavu narodiek.
síce tam mala polku rodiny, ale boli tam fajn ľudia, jej sesternica, jedna kamarátka zo školy
a ja. tá rodina večer odišla, no ja s tou kamarátkou sme zostali u nej spať a to bol zážitok..
najprv sme vyvolávali random ľuďom, robili si z nich srandu - okay, ja viem, že je to trápne,
ale tie reakcie boli proste.. potom sme mali #hardypart, púšťali sme si pesničky, mali karaoke
party (najlepšie že ja neviem vôbec spievať, tak to bolo na zasmiatie :D), kričali na celý dom,
dobre, že jej rodičia nemali nič proti. asi okolo jedenástej v noci sme išli na ten skype, volali
sme z účtu bestie, najprv sme však K. (A.-ov bratranec) museli prehovárať, aby šiel, ale A.
je našťastie za všetku srandu, tak sme ho dali a vytvorili skupinovú konverzáciu. a potom
skajpovali. najlepšie bolo, že my sme boli pri jednom mikráku tri a oni nevedeli poriadne
rozoznať, ktorá čo hovorí. A. si na chvíľu zapol aj webku, takže hmmmm.. :D úžasný
večer, čo vám poviem. po nejakej trištvrte hodine sme to ukončili, iba sme si tam s nimi písali
a pozerali jump street, ktorý nám odporučili, mimochodom, je to super film. boli sme hore
nejak do štvrtej, to som už nejak zdochýnala, takže som už ani nevnímala okolie. ešte predtým,
než som zaspala, asi o tretej v noci som dala bestie môj darček - knihu som číslo štyri a náramok
s drozdajkou, čo ju strašne potešilo a ja som bola vážne rada. a potom som upadla do mikrospánku.
myslím, že S. (tá druhá kamarátka, čo tam s nami bola) a bestie boli ešte chvíľu hore, ale ja už som
proste nemohla.. potom som sa aj tak o ôsmej ráno zobudila, takže som čistého času spala nejak
tri hodiny, pondelok bol taký..unavený pre mňa. :D

našťastie, mojej bestie bratovi nepreskočilo a ani ma neskúšal obliať, rovnako ako jej ocino,
takže to nebolo hrozné, aj keď ona to schytala hneď ráno. čo už. :D okolo desiatej som od
nich musela ísť domov, lebo išli na chatu, po mňa došli rodičia aj sestra a šli sme sa prejsť,
pohodové doobedie. keď sme sa vrátili domov, boli u nás bratranci, ale ani od nich som nič
strašné nedostala, iba ma aspoň desakrát navoňali takou hnusnou voňavkou, takže som celá
smrdela a prezliekala sa len kvôli tomu. inak to bol taký deň ničnerobenia, trochu som si aj
pospala a tak.

v utorok som bola nakupovať v žiline, lebo som potrebovala šaty, aj tak som nič nezohnala,
takže som sa tam trepala na nič. bola som s maminou, nič iné som si ani nekupovala, lebo
kvôli novému mobilu nemám absolútne žiadne peniaze, takže tak. aaaa A. oslavoval 17tku,
moja spolužiačka, ktorá sa s ním tiež dosť bavila a o tom, že sa poznáme, nevedela, moje
blahoželanie tak odveci skomentovala, trapka, ako prepáčte, ale je moja vec, s kým sa bavím
a s kým nie. ma riadne nasrala, nech sa stará o seba.

streda bola zase awesome, mali sme deň zeme, vôbec sme sa neučili, len nejaké aktivity v škole..
bolo fajn, takýchto dní v škole by mohlo byť viacej, všetci sme sa bavili so všetkými a znova som
zistila, aký dobrý kolektív v skutočnosti sme. tí ľudia mi budú strašne chýbať, vážne, nikdy som si
nemyslela, že toto poviem. všetci, koho poznám, tvrdia, že stredoškolská trieda je oveľa lepšia než tá,
ktorú mali na základnej, ale tak...uvidím. takže, mali sme skrátenú školu, no s bestie a ešte jednou
kamarátkou sme čakali hodinu a pol, lebo sme mali spolu krúžok. nudili sme sa, a tak sme išli na
také sídlisko neďaleko od školy, kam chodí A. and guess what... stretli sme ho! keď sme tam došli,
dúfala som, že pôjde okolo a ono sa mi to splnilooo. bol sám a najprv bestie naňho zakričala, či je to
on, lebo sme si neboli isté, sa otočil, ona mu zakývala a pozdravila sa mu, no ja ako krava som tam
 stála a usmievala som sa ako debil, no chcela som sa mu pozdraviť, lenže on sa akurát otočil a šiel
ďalej, normálne nás nespoznal! večer sme si písali, nevedel, kto sme, preto sa ani neodzdravil, ani
neprišiel bližšie (videli sme sa cez cestu), ale že nabudúce naňho mám ziapať aj ja. hm, ako si praje.

to bolo prvýkrát, čo sme sa takto videli, trochu trapas. :D to je tak, keď ani poriadne neviete,
s kým si píšete. dneska sme mali telesnú zas tam pri ich škole, ale nestretli sme sa, škoda, mala
som kričať, you know. :D ale tak snáď nabudúce. teraz akurát mamina došla z rodička, 8.mája
pôjdeme zo školy do viedne, moc sa tešíím, budú fotky, sľubujem. ešte som tam nikdy nebola,
takže si to poobzerám, rada by som si kúpila Baby Lips, ale neviem či to tam majú... no vraj
nebudeme moc behať po nákupoch, hlavne si pozrieme mesto a som rada. nech nesedím furt len
doma. škoda, že tam pôjdeme len na jeden deň, ale zas potom by to určite bolo drahé, lebo tam
tie hotely sú všetky také...

ak ste došli až po koniec, čudujem saa, ale som aj rada. :4 musím uznať, že toto je jeden
z najdlhších článkov, aké som kedy napísala. nevadí, takéto zážitky tu proste musím mať.

sooo, we'll see later.

-xx Julls.

i'm learning to be free

tento týždeň bol v určitých veciach zaujímavý,

ale zároveň taký obyčajne nudný. takmer nič

sa nestalo, až štvrtok a piatok bol tak trocha

mimo stereotypu. vo štvrtok ma na stole čakala

celkom hrubá obálka, v ktorej som našla výsledky

z prijímačiek, čierne na bielom. nestala sa žiadna 

chyba ani nič podobné, proste..som skončila tak

ako som skončila. spokojná som viac než dosť,

veď som očakávala oveľa horšie veci. zápis mám

nejako 6.mája, v ten deň nepôjdem do školy, lebo 

som objednaná po doktoroch, takže akurát poobede

prídem s maminou. možno uvidím aj svojich budúcich

spolužiakov. v lete pôjdem na tzv. teambuildingový

camp so všetkými prijatými - máme to povinné, takže

o týždeň programu mám postarané. mali by sme tam ísť

s američanmi, native-speakermi, takže si ten jazyk 

precvičím vážne dosť. ešte šťastie, že tam budem

poznať viacero fajn ľudí, teším sa. nakoniec na túto

školu so mnou pravdepodobne pôjde aj moja najlepšia

kamarátka, takže žiadne problémy.. :D

vo štvrtok sme mali aj šiestu hodinu telesnú a ja mám

také mega-luck, že akurát tú istú hodinu má telesnú

aj A. nie žeby naša škola nemala vlastnú telocvičňu,

ale keď je pekne /a bolo/, tak chodievame na taký

bežecký okruh a ihrisko patriacej tej strednej, kde 

chodí práve on. and guess what.. oni tam boli.

síce sme sa videli len pár sekúnd, pretože časovo máme

rozvrh inak ako oni, ale aj tak. bola som z toho celá

mimo, nechápem, čo sa to so mnou deje. nevermind.

každopádne, nebolo to nejaké stretko, pretože som 

od neho bola tak na 10 metrov, ale... aspoň niečo. :D

btw; možno ma ani nespoznal, ale ja jeho hej. lol.

včera som poobede nesedela doma na zadku ako to

občas robím, ale moja bestie ma presvedčila, aby

som si do školy zobrala korčule, takže som ich trepala

v igelitke ako hm..taký blbeček. nevadí, poobede sme

boli presne dve hodiny na nohách. večer som ledva stála.

bola sranda, v meste máme taký cyklistický chodník, takže

sme prešli od jeho začiatku až po koniec a potom sme ešte

boli aj na námestí. ten pocit, keď vám vlasy vejú vo vetre

a vy sa cítite voľne ako nikdy. myslím, že si to čoskoro

zopakujeme. lebo to stojí za to. ))

-xx Julls

miracles are happening

asdfghjkldnje. ja som to dala. 

ja som to vážne dala. 

still i can't believe it!

splnila podmienky prijatia úspešne.

a moje poradie... no nič, chcem pekne

poporiadku od začiatku. 

v stredu som bola ráno u očného.

trochu som mala nervy, či sa mi nezhoršili

dioptrie, lebo..no ja mám taký problém

s očami, že mne sa rýchlo kazia a ja neviem

čím to je. nosím normálne okuliare, aj keď

niekedy by som chcela vyskúšať aj šošovky.

a keďže ich mám už dosť skazené teraz, tak

v budúcnosti by som uvažovala aj o laserovej

operácií očí, aj keď je to vážne drahé. no uvidím(e).

keďže som sa s rodičmi dohodla, že ocino ma od 

očného vezme domov, aby som sa mohla učiť

na štvrtok na tie moje prijímačky. takže keď som 

došla domov, s prestávkami som sa učila tak 

tri - štyri hodiny. večer som mala strašné nervy.

ale ten stres naplno došiel až ráno. omg, ja som

bola úplne vyklepaná.. našťastie som tam, na skúšky

nešla sama, boli sme asi 15 z našej triedy, tak polka.

s kamarátkami sme sa stretli ráno o pol ôsmej, ale

ešte sme polhodinku behali po meste a..nervovali spolu.

o ôsmej sme teda boli v budove. kontrolovali pozvánky,

zaplatili sme za účasť na skúškach, zadelili nás do tried..

boli sme podľa abecedy, v mojej skupine boli aj dve

moje spolužiačky, takže celkom fajn. a potom to začalo.

jedna učiteľka nám hovorila pokyny a potom sme
trištvrte hodinu písali prvý test - všeobecné jazykové
a študijné predpoklady. ten sa mi zdal zo všetkých
najľahší. druhý test bol matika, toho som sa bála
asi najviac, ale dalo sa.. a posledná bola slovenčina,
tá ma prekvapila asi najviac, bola ťažšia, než som si
myslela, že bude. končili sme o 12:00, sľúbili, že
okolo štvrtej budú na stránke školy výsledky.

to čakanie bolo...snáď väčšie nervy, ako keď
som to mala písať. akurát som volala s mojou
bestie keď som tam ten súbor otvorila.
a potom..šok. seriously. môj kód bol prvý, hneď
na začiatku. keby ste ma videli.. ja som bola úplne
vyoraná a potom.. som sa smiala a plakala naraz.
a nemohla tomu uveriť. a stále tomu nemôžem uveriť.
z 84 ľudí celkovo som skončila prvá! asdfgghjkl.
 okay, je mi jedno, totálne jedno, či si o mne niekto
pomyslí, že som šprtka alebo čo. lebo tí, ktorí ma
fakt poznajú vedia, že nie som taká. 

inokedy za podobné výsledky nič nedostávam,
ale toto je asi výnimka. v pondelok by mi domov
mal dôjsť nový telefón, lebo ten môj..šrot už ani
esemesky písať nevie. po dlhom vyberaní som si
zvolila jednoduchý sony xperia e. neni to nejaký
iphone alebo tehla, ale mne to vyhovuje. síce
si ho z 3/4 platím sama, ale to je jedno. šetrila
som si.

všetkým vám strašne moc ďakujem za vaše komentáre,
ktoré ma stále povzbudzujú a aj za všetko ostatné! ten pocit,
že vás chápe niekto, koho ste v živote nevideli, je..
proste dokonalý. všetky sa snažím oplácať. možno nie hneď,
ale vtedy, keď si budem istá, že ho napíšem rovnako dobre, ako
ich píšete vy.

your (still unbelieving) julls

btw; nieee, vôbec nemám chuť všetko toto vykričať ľuďom, ktorí ma skopávali dole. prosím, berte to s rezervou, lebo teraz som vážne strašne moc na seba hrdá. :D ono ma to prejde.