a zrazu som vedela, že si to ty. kráčal si v diaľke, smerom ku mne. nevidela som ti do tváre, ale niečo mi vravelo, že ťa dnes, v tejto chvíli, uvidím. po takom dlhom čase. po niekoľkých mesiacoch. ako si sa približoval, hlasy v mojej hlave sa začali prekrikovať. panikáriť. donútili ma triasť sa. srdce sa išlo zblázniť. mala som pocit, že to nezvládne. prekvapilo ma. stála som tam a sledovala, ako schádzaš dole kopcom. od intráku popri tej pograffitovanej stene až na zastávku. nerobila som nič. moje telo išlo z extrému do extrému. zamrzla som. v hlave som si opakovala tvoje meno stále dokola. chcela som kričať, ale moje ústa nevydali žiadny zvuk. chcela som prejsť na opačnú stranu cesty a len tak do teba vraziť. urobiť hocičo, aby si si ma všimol. aby si mi venoval aspoň jeden pohľad a pozdrav. videla som, ako sa usmievaš. ako prechádzaš okolo a vôbec sa nepozeráš mojim smerom. nevieš, že som tam bola. nevieš, že som tam ešte po tom, ako si zašiel za roh, stála a nemohla od teba odtrhnúť zrak. až dokým si neodišiel.
viem, že som sa z toho nedostala. ale už to prestávalo. pomaly, no isto. neverila som, že ho ešte niekedy stretnem. uvidím. lebo sa tak nestalo niekoľko mesiacov. nenašla som si od neho správu, nestretla ho v autobuse. nahovárala som si, že to odo mňa odchádza. že to končí. ale keď som ho včera videla, zas sa to vrátilo. neuveriteľné, čo dokážu spraviť niekoľké minúty. zároveň som nejak divne rada, že som tam len stála a ničnerobila. ak by sa mi pozrel do očí, zas by som v tom bola naplno. nechcem ďalšie nádeje. chcem jednoducho ísť ďalej.
awww, julls, don't worry, don't cry... Toto mi pripomenulo moje predošlé roky, dni, minúty - proste jedno dané obdobie, kedy už človek nevie, a myslí si, že ho to prešlo. A potom stačí jeden jediný pohľad, pár sekúnd/minút, a je to tam, kde to bývalo. Čo je najhoršie, je asi to, že sa ani nepozrie. Ľudia sú zvláštny. Ono to časom prejde, určite. Niekto bude musieť v tebe zahojiť tie rany. Drž sa, lásko :)
OdpovedaťOdstrániťStrašně by mě zajímalo, jak bych se zachovala já, kdybych ho po roce a půl viděla. Nebo... možná by mě to nezajímalo a sem ráda, že už ho nepotkám, protože bych se zase v tom plácala a dobře vím, že to skončilo a skončit to mělo.
OdpovedaťOdstrániťFakynn (www.fakynn.blog.cz)
Nadpis hovorí za všetko, "and i was thinking about you, again", sakra, toľko myšlienok mi to späť hodilo do hlavy, že nemôžem. A preto radšej idem hodiť sprchu, než sa cítim aspoň trošku lepšie, pretože práve tieto myšlienky som nechcela dostať do mojej hlavy, znovu. Myslela som síce na to všetko pred pár minútami, ale to je už jedno. Nemusí Ti byť ľúto, že sa mi to dostalo do hlavy, len sa potrebujem vyvetrať, zresetovať a hodiť odzačiatku, osprchovať sa a snažiť sa byť pochopená v nepochopenom svete a práve preto sa ozvem o pár minút neskôr.
OdpovedaťOdstrániťNajhorší pocit, keď to už vyzerá tak, že sa z toho pomaly ale isto dostávaš, síce maličkými krokmi, ale stále lepšie, než by si mala stále stáť nazačiatku a nehnúť sa, stále byť v tom istom ako doteraz. A zrazu ho uvidíš, je to strašne taký zdrcujúci pocit, že fakt, keď si to zoberieš, tak ako keby ťa tie city hodili zase nazačiatok, možno nie úplne na začiatok, ale z časti určite viac dozadu a znovu si ideš cez to všetko, cez tú cestu, kt. si už mala momentálne prejdenú, no on Ti ju vygumoval a zase musíš ísť znovu. No raz, raz sa dostaneš na koniec tej cesty bez toho, aby Ti ju znovu vygumoval a vtedy budeš vedieť, že si vyhrala sama nad sebou. Až ho budeš vidieť prechádzať okolo, budeš sa usmievať, zjavia sa v Tebe tie staré, nostalgické pocity, ale už to nebude také prenikavé ako kedysi. Všetci v toto dúfame a ja Ti to prajem, zabudnúť na všetko a len tak odísť. Bez pocitov a citov z tohto všetkého.
*Akurát sa mi vymazal celý komentár, pretože som nechtiac klikla backspace. Je mi do plaču.*
OdpovedaťOdstrániťŽily navrú, máš pocit, že sa chystajú prasknúť. A tak stojíš, aby sa to náhodou nestalo - stojíš ako soľný stĺp a premietaš si v hlave, čo by si mohla spraviť a ako by to mohlo dopadnúť. Skôr, než niečo spravíš, zmizne za rohom. A teraz ostáva otázka, či je dobre, že si nič nespravila? Možno áno, ale čo keby si niečo spravila, a ono by padli hviezdy a zrútila sa obloha?! Kto teda vie, či to je hnev a či spokojnosť z ničnerobenia?!
*Hovorím pesimisticky?! Zniem tak.* Len chcem povedať, že spomienky sa budú vracať. Sú ako nestráviteľné potraviny. Vracajú sa ako žlč, alebo aj v celku. A keďže sme ľudia, nie sme dostatočne odvážni ich naozaj vypľuť či vylúčiť z tela, pretože čo je človek bez spomienok?! A aké by to bolo, kebyže žiadne nemáš? Sú tam. V každom z nás. Ale tak to má byť a vrátia sa vždy, keď uvidíme ľudí, s ktorými sú spojené. Teda takmer! A ľudia nezmiznú, keď sa pokazí vzťah a aj to je dobre. Má to tak byť. Pretože na to tu pokazené vzťahy sú. Nájsť niekde v spomienkach, čo bolo pokazené a v budúcom vzťahu sa pokazeniu vyhnúť.
*Vzdych*. Premýšľanie. Cítenie. Spomínanie. Dýchanie. Zbavíš sa jedného, zbavíš sa všetkých. *Úsmev, ktorý znie ako úsmev vraha.* Ale aké je to niekedy nádherné, keď ich všetky spojíš?
Ono sa to ustáli. Zabudnutie nepríde síce nikdy, ale raz príde ktosi kto to odtlačí tak ďaleko, že to nebudeš vedieť nájsť. A je jedno či to bude Mr Right, alebo proste život. Či to bude radosť z priateľstva, radosť z čohokoľvek... proste raz to bude v diaľke. *Zniem ako každý druhý, ktorý hovorí, že všetko bude v poriadku. Ale tentokrát tomu asi sama verím. Sama verím, že všetko bude v poriadku. A nehovorí sa náhodou, že stačí viera a všetko dokážeš?!*
Tak po dlheeeeeej dobe som sa ozvala. Momentálne nemám náladu na blogovanie. Momentálne asi nemám náladu na nič. Na čítanie, skladanie puzzle, školu, priateľov, blogovanie... možno by som teraz zvládala proste celé dni len pozerať nejaké divné japonské somarinky, ale to nevadí. Proste mi chýba čerstvý vzduch. ;)
Tie pocity úplne poznám... Keď máš chuť niečo urobiť... Pohnúť sa, niečo povedať, čokoľvek... A pritom len tak stojíš a tvoja hlava kričí. Kričí jeho meno, kričí a nechce prestať. A ty sa nedokážeš sústrediť na nič iné.
OdpovedaťOdstrániťAsi je časti pravda to, čo hovorievajú starí ľudia, "Zíde z očí, zíde z mysle". Tá veta ma napadá dosť často...Určite to ale nie je pravda úplne. Len čas nejako otupí hrany. A potom stačí jedna sekunda, jedno slovo, jeden pohľad a všetko je späť. Všetko sa znova točí, znova bolí. A ty len dúfaš, že to raz...niekedy prejde.