prvým konkrétnym príkladom je škola. nechcem to tu moc rozpisovať, aby som na blogu neriešila stále len to isté.. ale tak nejak to zhrniem. myslela som si, že to bude o čosi ľahšie. nie o moc. minulý rok som stále počúvala, aké je bilingválne gymnázium ťažké, no čakala som niečo iné. môj program pondelok-štvrtok (piatok je to iné, you know) vyzerá asi takto: vstávanie, škola (cca do tretej poobede a doma bývam okolo pol štvrtej, to je taký priemer), polhodinový oddych, príprava do školy (zvyčajne 2 a pol hodiny, ale tak závisí od počtu testov - a to keby sa mám učiť na ďalší deň stopercentne, aby som všetko vedela, bolo by to aj o trištvrte hodinu viac) a nejaký ten voľný čas (maximálne hodina a pol). oproti ôsmemu ročníku, kedy som sa doma učeniu venovala tak hodinu aj čosi a doma som bola o hodinu skôr, mi to pripadá až brutálne. mám čo som chcela. nevadí. verím sebe, že to zvládnem, verím tomu, že tento prvý polrok je taký najviac, potom že to už bude zas nejako lepšie, lebo predsa.. keď si zvyknem na strednú, nebude to až také zlé.
teraz rozmýšľam..ako prejsť od takejto témy k niečomu úplne inému. v tej citovej rovine. asi to tu vybalím rovno.. uvedomila som si, že nikdy som nebola zamilovaná. teraz sa hanbím za všetky tie kvázi "depressed" články, ale nechám ich tu, predsa len, na blogu sú moje zážitky, pocity, slová, ktoré som vypustila do sveta, pričom netuším, komu ich vlastne adresujem.. a takýchto vecí sa nechcem vzdávať. ako sa pomaly vzdávam jeho. proste prišiel ten slávny moment osvietenia, kedy mi doplo, ako by sakra mohol človek mať rád niekoho, s kým sa v živote nerozprával osobne, face-to-face. môj záver bol taký.. že som mala len crush. niekoho, pre koho máte slabosť, ale nemilujete ho skutočne - tak, ako to príde len raz. v podstate je to pobláznenie. celý ten čas, čo som tu o ňom písala, to nebolo nič viac. cítim sa trápne. trápne keď to sem teraz dávam, trápne, keď hocikedy niekomu poviem "my sa nepoznáme, iba tak, cez facebook", trápne, keď si na to čo i len pomyslím. a štve ma, že som si to neuvedomila skôr.
celé to je celkom irónia, keďže za posledný mesiac som ho videla viackrát ako hocikedy predtým. od začiatku septembra trikrát. raz som sa mu dokonca aj pozdravila, o čom som rozmýšľala už asi tisíckrát, ale nikdy som to nezrealizovala, až do vtedy.
-aďo?
*otočil sa, pohľad na mňa, prvýkrát, úplne prvý.*
-čau. *neusmiala som sa. nechápem prečo.*
-ahoj.
nech si aspoň môžem povedať, že dokážem aspoň osloviť a pozdraviť sa, keď už nič viac. pre niekoho je to možno malá vec, ale pre mňa je to niečo iné..čo sa nestáva každý deň. tie zvyšné dva razy som ho skôr len videla, ako stretla a ja nie som ten typ, ktorý po niekom kričí cez celú ulicu plnú áut, takže som to nechala tak.. ale keď vystupoval z mhdčky a ja som nastupovala.. jednu šancu, čo mi život dal, som konečne využila. aspoň s niečím, čo sa ho týka, môžem byť spokojná.
úplne ťa chápem. ani nevieš ako veľmi! či už len s tou školou alebo s tou "zamilovanosťou". neuveríš mi, ale ja som taktiež prednedávnom dospela k záveru, že bože, veď vôbec mi na ňom nezáleží tak veľmi, ako som si myslela. dlho dlho sme si nepísali, pretože nebol doma a tak a mne to vôbec nechýbalo. nemala som taký ten pocit, že potrebujem, aby tu bol, aby sme si mohli písať a chcem ho už vidieť. nič nič nič. a presne .. bola to len slabosť alebo vlastne také to počarovanie. ale takých bude ešte veľa. aj u teba a vlastne každého dievčaťa.
OdpovedaťOdstrániťa čo sa týka toho učenia, taktiež súhlasím. je to ťažšie ako som si myslela, ale stredná je už len o tom. hádam si zvyknem časom na to, že sa musím pripravovať každý deň na každú jednu hodinu. ale zas napríklad veľmi mi pomáha, keď dávam na hodine pozor, a potom si to doma už len prečítam a viem to.
Páni, dvě a půl hodiny věnovaný škole. Tak to jsi dobrá. Zároveň toho musíš mít plný zuby. Ale pořád si můžeš říkat, že je lepší být na pořádné škole, učit se a tak, než mít učňák. Teď je to možná těžký, ale časem budeš určitě ráda, že sis vybrala, co sis vybrala. :)
OdpovedaťOdstrániťNepřipadej si trapně. Každýmu se něco takovýho stane, rozhodně nejsi jediná. Hlavně že v tom máš jasno. :)
V prvom rade, nechcem sa splietať s ľútosťou, ale nechápem, ako sa niekto môže venovať tak veľa škole. Veľa ľudí to tak robí, a nechápem, prečo sa takto oberajú o život. To nechápem skús nahradiť 'je mi ľúto', ale ako hovorím, nechcem vyznieť ľútostivo :D Každopádne, prajem ti, aby sa ti voľný čas našiel, a oveľa viac než doteraz :)
OdpovedaťOdstrániťTie depresívne články sú menšou hanbičkou aj pre mňa. Písala som o svojej mame, ako sa bojím chodievať domov, písala som o tom, ako som prišla o kamarátoch, a teraz je to normálna vec, o ktorej radšej ani nepíšem, pretože potom sa z komentárov aj tak nič nové nedozviem. A nebaví ma to. Človek sa posúva, mení prístup, a rastie. A je super, že ťa to takto napadlo, mňa to napadlo podstatne neskôr. Samotný človek sa nemení - ver mi. Menia sa len názory a prístupy.
To s tým crushom, to je jiná. Ja to až moc dobre chápem, a tiež mám pocit, že som ešte do nikoho nebola zamilovaná. A asi je to aj pravda. A hej, tie veci, o ktorých tu píšeš, mne osobne prídu podstatne, a obzvlášť teraz, keď som si uvedomila, aká dokážem byť tichá. Pre mňa je pozdrav a všetky tie veci okolo veľmi dôležitý. Pre ľudí, ktorý sa toľko zaujímajú o iné veci možno nie. Každopádne, Julls, si na toto ešte mladá, takže don't worry. Keď sa toho budeš báť, nestane sa to. Nezasahuj, život ide tak ako má byť :)
Ku komentáru... Frankenweenie nie je len nejaký animák! Je to Timové dielo, ktoré sa nedá považovať za animák, nakoľko animáky sú nič oproti nemu :D Ja naopak 'animáky' milujem, a som presne ten typ človeka, ktorému to nevadí pozerať ani vo vyššom veku. Napríklad aj s ocom sme išli do kina na animák na pokračovanie Ako vycvičik draka nie len preto, že to malá ségra chcela, ale preto, že sa nám prvý diel páčil :D A filmy tiež ledva pozerám, snáď len v kine, lenže nebaví ma vo voľnom čase sledovať seriály. Got je skvelý seriál, ja som sa momentálne sekla na koni druhej sérií, ktorú som mala vždy pustenú len pri varení alebo chystaní sa a žehlení, ale je omnoho krutšia ako tá prvá, ale teším sa na tú tretiu, to je dôležité. Reign nepoznám, aké to je ? :)
A Julls, veľmi si ma potešila tým o tých psycho článkoch :D Ďakujem krásne :)
Naučiť sa niekomu pozdraviť len tak, chce strašne veľa odvahy, ja som si takúto odvahu budovala veľmi dlho ale také veci prídu časom keď človek chce :). A zas rovnako aj to uvcedomenie že si nebola zamilovaná. Láska je komplikovaná a keď sme boli mladší? Moja veta v denníku keď som bola piatačka alebo šiestačka na zákaldnej kšole znela " nevadí keď ma Mipo nebude chcieť, ešte stále je tu Dano". Baj d vej, nechcel ma ani jeden a ja si neviem predstaviť to že by som vlastne s niekým naozaj chodila takže v pohode. Chcela som tým vlastne povedať, ež tých lások keď sme mladší máme dosť ale z vekom príde tá pracá láska, tá silná vec keď si konečne uvedomíme čo to znamená ľúbiť/milovať a keď pochopíme že to čo sme prežívali predtýmboli obyčajne 'crushe' keď sa nám niekto proste len sakramentsky páčil a mali sme ho radi.
OdpovedaťOdstrániť