*jeden z mojich výlevov, ktoré som doteraz nikdy nechcela zverejniť, ale nakoniec prečo nie? jediné miesto, kde to môžem napísať, je práve tu. ak niekto dôjde do konca, má môj obdiv.*
5. apríl 2015
milý a,
tak trochu si ma sklamal, ale potom som si uvedomila, že vlastne je to jedno. áno, začínam od konca. retrospektívne. nikdy si nemal šancu zistiť, ako ja mám rada divné slová. cudzie. zložité. nikdy si nemal šancu spoznať moje ja, ktoré neukazujem len tak každému. áno, možno už vieš, že som divná, hanblivá a dokážem sa zasmiať sama na sebe, ale nevieš o toľkých veciach. netušíš, koľko slov, ktoré si nevidel ani nepočul, som ti venovala. netušíš koľkokrát som ležala v posteli uprostred slnečného dňa so zatiahnutými roletami a závesmi, hľadela do stropu a v očiach som mala niekoľko sĺz, ktoré som však silou-mocou nechcela vypustiť von. ty si bol ich dôvodom. si dôvodom mnohých vecí, čo som za posledný rok spravila.
jedna z nich je aj štvrtkový večer. áno, tie filmy ma neskutočne bavili, ale keby si ich nemal tak rád aj ty, pozerala by som ich s oveľa menším záujmom. prvýkrát sme sa na niečom úplne zhodli - áno viem, náš vkus by už ani nemohol byť odlišnejší. ale teraz sa naše názory stretli. vieš, aký to bol pocit pozerať sa na teba s vedomím, že si ma pravdepodobne videl skôr, ako ja teba? ten pocit, keď som vedela, že niečo o mne hovoríš svojim priateľom? ten pocit, keď som cítila tvoj pohľad na mojej tvári, pri čom som sa snažila vyhnúť sa tvojim očiam, lebo som sa v nich strácala až príliš a bála som sa, že by som do nich spadla..a nedostala sa von? ten pocit, keď som zabudla ako sa normálne jedia pukance a mala som vážny strach, že ich tam vysypem priamo pred tebou (och a ty by si sa mohol pokochať pohľadom na môj úžasný zadok, keby som ich tam začala zbierať - vďakabohu, že sa to nestalo)? ten pocit, keď som vedela, že stojíš niekoľko desiatok centimetrov odo mňa po prvýkrát dlhšie než minútu (uhm a rovno 20!)? ten pocit, keď som nedokázala s ani odpovedať na normálne otázky, lebo celé moje vnútro, moja hlava, môj mozog, bol sústredený na tvoju maličkosť? ten pocit, keď som celý film sledovala s tým, že mi viac než často zabehol zrak na teba, sediaceho niekoľko radov predo mnou? ten pocit, keď sme stáli pred kinom a ty si popred mňa prešiel ako blesk bez toho, aby si sa obzrel? ten pocit, keď som ťa videla balansovať na ceste a bojovala s tým, aby som sa nezačala smiať na tom, aký si vlastne pako? ten pocit, keď som prechádzala kúsoček popred teba a zdalo sa mi, že o mne hovoríš? ten pocit, keď som sa mohla pošmyknúť a vletieť ti rovno do náruče? ten pocit, keď som si nadávala, že som sa tvárila, akoby som ani len netušila, kto si? ten pocit, keď mi zrazu s zašepkala, že idete smerom k nám a prvé čo ma napadlo bolo, že mi dávaš druhú šancu? využila som ju, zas a znovu som sa stratila v tej čokoládovo-hnedej farbe tvojho kukuču. odtrhla som od teba pohľad len preto, aby som s prehovorila, že musíme ísť za vami. potom mi však napadlo, ako to bude vyzerať a preto sme si to obišli popri najznámejšom klube v meste so strachom, že sa na nás spoza rohu hodí nejaký opitý chlap. len kvôli tebe. zastali sme na rohu, aby sme si pripomenuli, aké sme trápne, že to už bude tretíkrát v priebehu polhodiny, ale aj tak sme sa na to nakoniec vysrali a prešli popred vás zas a znova. teraz si však už bol otočený, tak aby si nevidel. mala som pocit, že to robíš naschvál, ale sakra, ja som nezačala. chcela som to len dokončiť. potom sme tam stáli, 15 minút sme stepovali niekoľko desiatok metrov od seba v zime, každý s kamarátom, bez toho, aby sme prehodili čo i len jedno slovo.
verím tomu, že ak by sme boli sami, prišla by som za tebou a tebe by moja spoločnosť neprekážala. ale hanbila som sa, zastať pri tebe, keď si tam bol s niekým úplne neznámym a po prvýkrát sa ti prihovoriť s tým, že som sa pár minút predtým snažila pozerať všade inde, len nie na teba. prišla dvadsaťjednotka, zobrala vás preč a nechali ste nás tam s bezdomovcom ležiacim na lavičke mrznúť v takej zime, o akej by som v apríli ani len nepremýšľala. chcela som ti zakývať, no ani som ťa nevidela, nevedela som, kde sedíš, nič.
celú cestu k s som rozmýšľala o tom, ako si ma sledoval a ako som nechávala moje oči na teba viac, než by bolo potrebné. ako si sa mi pozdravil (alebo nie?), ako som zo seba vysúkala tichučké ahoj a to tvoje bolo ešte tichšie. premýšľala som o tom, čo spravím. chcela som byť v tú noc šťastná. pokecať si. alebo aspoň tak virtuálne. hrala som so s wowko. natočila ma na snapchat. o pár sekúnd mi prišla od teba správa. smiala som sa ako retardovaná. nemohla som si pomôcť. odpísali sme ti. tak trochu sme si ťa doberali. neviem, ako je možné, že sme si pošramotili ego až tak, že si si ma deletol. nemohla som tomu uveriť. moja nálada sa razom obrátila o 180°. neverila som, že dokážeš byť taký detinský. bolo to trápne. upokojovala som sa s tým, že to ty si odtiaľ vyšiel ako chuj. mohol si sa zasmiať s nami. namiesto toho si spravil čosi, čo doteraz nechápem. nie je mi to jedno, ale pred tebou sa tak momentálne tvárim. pokračujem v tvojej sprostej hre. neklesám tak hlboko, aby som ti okamžite neposlala žiadosť o priateľstvo (na snapchate, s facebookom to nesúvisí). v najslabšej chvíľke si opakujem.. to ty si vyšiel z toho ako chuj. podarilo sa nám spraviť prasklinu na tvojom egu, čo je takmer nadľudský výkon.
ako beží čas, uvedomujem si, že jedna aplikácia nie je všetko. aj keď mi na tom záležalo, je to hovadina. som šťastná za ten večer. za to, že som ťa tam stretla. videla. ten očný kontakt. tie tiché pozdravy. tie stretnutia potom. som šťastná, že som šla do kina ešte trochu chorá a mimo. 2. apríl sa proste vydaril. viem, že to mohlo dopadnúť aj lepšie, keby som ti povedala aspoň pár slov. neodhodlala som sa. proste nie. verím, že bude ďalšia šanca.
jedna z nich je aj štvrtkový večer. áno, tie filmy ma neskutočne bavili, ale keby si ich nemal tak rád aj ty, pozerala by som ich s oveľa menším záujmom. prvýkrát sme sa na niečom úplne zhodli - áno viem, náš vkus by už ani nemohol byť odlišnejší. ale teraz sa naše názory stretli. vieš, aký to bol pocit pozerať sa na teba s vedomím, že si ma pravdepodobne videl skôr, ako ja teba? ten pocit, keď som vedela, že niečo o mne hovoríš svojim priateľom? ten pocit, keď som cítila tvoj pohľad na mojej tvári, pri čom som sa snažila vyhnúť sa tvojim očiam, lebo som sa v nich strácala až príliš a bála som sa, že by som do nich spadla..a nedostala sa von? ten pocit, keď som zabudla ako sa normálne jedia pukance a mala som vážny strach, že ich tam vysypem priamo pred tebou (och a ty by si sa mohol pokochať pohľadom na môj úžasný zadok, keby som ich tam začala zbierať - vďakabohu, že sa to nestalo)? ten pocit, keď som vedela, že stojíš niekoľko desiatok centimetrov odo mňa po prvýkrát dlhšie než minútu (uhm a rovno 20!)? ten pocit, keď som nedokázala s ani odpovedať na normálne otázky, lebo celé moje vnútro, moja hlava, môj mozog, bol sústredený na tvoju maličkosť? ten pocit, keď som celý film sledovala s tým, že mi viac než často zabehol zrak na teba, sediaceho niekoľko radov predo mnou? ten pocit, keď sme stáli pred kinom a ty si popred mňa prešiel ako blesk bez toho, aby si sa obzrel? ten pocit, keď som ťa videla balansovať na ceste a bojovala s tým, aby som sa nezačala smiať na tom, aký si vlastne pako? ten pocit, keď som prechádzala kúsoček popred teba a zdalo sa mi, že o mne hovoríš? ten pocit, keď som sa mohla pošmyknúť a vletieť ti rovno do náruče? ten pocit, keď som si nadávala, že som sa tvárila, akoby som ani len netušila, kto si? ten pocit, keď mi zrazu s zašepkala, že idete smerom k nám a prvé čo ma napadlo bolo, že mi dávaš druhú šancu? využila som ju, zas a znovu som sa stratila v tej čokoládovo-hnedej farbe tvojho kukuču. odtrhla som od teba pohľad len preto, aby som s prehovorila, že musíme ísť za vami. potom mi však napadlo, ako to bude vyzerať a preto sme si to obišli popri najznámejšom klube v meste so strachom, že sa na nás spoza rohu hodí nejaký opitý chlap. len kvôli tebe. zastali sme na rohu, aby sme si pripomenuli, aké sme trápne, že to už bude tretíkrát v priebehu polhodiny, ale aj tak sme sa na to nakoniec vysrali a prešli popred vás zas a znova. teraz si však už bol otočený, tak aby si nevidel. mala som pocit, že to robíš naschvál, ale sakra, ja som nezačala. chcela som to len dokončiť. potom sme tam stáli, 15 minút sme stepovali niekoľko desiatok metrov od seba v zime, každý s kamarátom, bez toho, aby sme prehodili čo i len jedno slovo.
verím tomu, že ak by sme boli sami, prišla by som za tebou a tebe by moja spoločnosť neprekážala. ale hanbila som sa, zastať pri tebe, keď si tam bol s niekým úplne neznámym a po prvýkrát sa ti prihovoriť s tým, že som sa pár minút predtým snažila pozerať všade inde, len nie na teba. prišla dvadsaťjednotka, zobrala vás preč a nechali ste nás tam s bezdomovcom ležiacim na lavičke mrznúť v takej zime, o akej by som v apríli ani len nepremýšľala. chcela som ti zakývať, no ani som ťa nevidela, nevedela som, kde sedíš, nič.
celú cestu k s som rozmýšľala o tom, ako si ma sledoval a ako som nechávala moje oči na teba viac, než by bolo potrebné. ako si sa mi pozdravil (alebo nie?), ako som zo seba vysúkala tichučké ahoj a to tvoje bolo ešte tichšie. premýšľala som o tom, čo spravím. chcela som byť v tú noc šťastná. pokecať si. alebo aspoň tak virtuálne. hrala som so s wowko. natočila ma na snapchat. o pár sekúnd mi prišla od teba správa. smiala som sa ako retardovaná. nemohla som si pomôcť. odpísali sme ti. tak trochu sme si ťa doberali. neviem, ako je možné, že sme si pošramotili ego až tak, že si si ma deletol. nemohla som tomu uveriť. moja nálada sa razom obrátila o 180°. neverila som, že dokážeš byť taký detinský. bolo to trápne. upokojovala som sa s tým, že to ty si odtiaľ vyšiel ako chuj. mohol si sa zasmiať s nami. namiesto toho si spravil čosi, čo doteraz nechápem. nie je mi to jedno, ale pred tebou sa tak momentálne tvárim. pokračujem v tvojej sprostej hre. neklesám tak hlboko, aby som ti okamžite neposlala žiadosť o priateľstvo (na snapchate, s facebookom to nesúvisí). v najslabšej chvíľke si opakujem.. to ty si vyšiel z toho ako chuj. podarilo sa nám spraviť prasklinu na tvojom egu, čo je takmer nadľudský výkon.
ako beží čas, uvedomujem si, že jedna aplikácia nie je všetko. aj keď mi na tom záležalo, je to hovadina. som šťastná za ten večer. za to, že som ťa tam stretla. videla. ten očný kontakt. tie tiché pozdravy. tie stretnutia potom. som šťastná, že som šla do kina ešte trochu chorá a mimo. 2. apríl sa proste vydaril. viem, že to mohlo dopadnúť aj lepšie, keby som ti povedala aspoň pár slov. neodhodlala som sa. proste nie. verím, že bude ďalšia šanca.
j.
Tak toto sa zdá byť trochu zložité. Snáď príde ďalšia šanca. :)
OdpovedaťOdstrániťWell then, nemohla som si pomôcť. Možno mi to predsa len trošičku chýba. Také to čítanie blogov a moje zúfalé snaženie o prvý komentár *čo nevyšlo, mňeh*. Ale tak čo je po minulosti?
OdpovedaťOdstrániťMyslím, že niekde na blogu mám list aj pre Fotku, aj pre M *alá pána Nostalgie* a aj pre Š. Aj keď mám taký podivný pocit *predsa len*, keď začínam čítať list, venovaný niekomu inému. Možno kradnem cudzie momenty a triedim si ich do škatuliek, ale neber to tak, že by som ti tento list chcela vziať. Ukradnem si ho - pravdepodobne. Zavriem ho do škatuľky s nápisom "kolaterálne" [vedľajšie - dalo mi zabrať zistiť, čo to slovo znamená]. Ale to nutne neznamená, že ho znehodnotím.
Nič menej, chcela som to čítať s nezáujmom. S takým nezáujmom, ako beriem do rúk knihy v poslednej dobe neustále si opakujúc, že by som mala čítať, že ma to baví, že mám v izbe miliardu kníh a chcú nových priateľov! Chcela som sa dívať na medzery medzi riadkami, ktoré hovoria najčastejšie o prázdnej duši, ale nie sú tam. Skúšala som ich nájsť, hoc aj nanometrové, ale nie je tam po nich ani známka. Aj tie medzery sú preplnené slovami, ktoré dobehli na poslednú chvíľu pred moje oči. Chcela som to preletieť, povedať, že som to čítala. Ale každé jedno slovo sa na mňa smutne usmievalo hovoriac, že nemám právo sa už viac im vyhýbať. Ničím ich podstatu, ktorú som milovala. A tak som čítala, medzi riadkami, riadky, slová, vibrácie... počúvala ich dych a tlkot srdca, pretože celý čas, tie slová žijú - pisatelia im dávajú život a ja som im ho už dlhú dobu brala. Well then... som tu, preplnená slovami, ktorým už nechcem brať život.
Drahá julls!
Hádam, že to tak asi naozaj je a nie len v mojom živote: že všetko, čo vyzeralo, že malo byť tak sa obrátilo v skutočnosti naopak - a zmysel potom zo situácii a vecí opadáva ako koža z človeka. Errare humanum est, ktosi povedal a potom sa to stalo jediným latinským príslovím, ktoré viem aj latinsky aj slovensky [mýliť sa je ľudské]. Každý človek si robí akési predstavy o budúcnosti a podľa nich sa riadi v prítomnosti hovoriac si, že inak sa už budúcnosť nevyvinie, než je v našich hlavách - ach jaj, aké hlúpe to myšlienky od nás! Robím však presne to isté a potom tá budúcnosť tak či tak prekvapí.
Momenty sa menia v slová a ja neviem nájsť iný pocit než žiaľ, pri čítaní týchto riadkov s vierou, že tá druhá šanca príde. Azda ale nieto optimizmu?! Letecky posielam prázdnu obálku pred dvere ničoty, prosiac ju, nech mi splní želanie a neberie ti tú druhú šancu. Nie je to až tak zlá pani! Za tie roky, čo sa poznáme, síce spravila mnoho chýb, ale nenechá ma azda prosiť ju na kolenách.
"podarilo sa nám spraviť prasklinu na tvojom egu, čo je takmer nadľudský výkon." Neviem prečo, ale táto veta ma zasiahla. Tak strašne som sa do nej zamilovala, že si ju opakujem v hlave stále dookola a dookola. Zničiť človeku ego... Myšlienka, ktorá sa takmer vyrovná ovládnutiu sveta.
S pozdravmi Madame Breand
páni, julls. si mi spustila fresh wave of tears. (neboj sa neboj sa, nie je to čisto kvôli tebe, len som práve dočítala "to all the boys i've loved before" a trochu (dosť) si poplakala a tak sa mi to teraz vrátilo s týmto tvojím letter. :D)
OdpovedaťOdstrániťje to krásne. <3 a s tým snapom s tebou feelujem, mňa si tiež istý chlapec vymazal po tom čo som mu zrazila ego. -_- (po mesiaci aj tak škemral aby som si ho zase pridala a ja že nepridám a on že ale uggh máš dlhé meno mne sa nechce, ja že nuž smola, a on si ma pridal aj tak. takže nestrácaj nádej.)
vieš čo by bola sranda? keby si mu tento letter actually poslala. i mean, neviem či by to bola sranda, a viem že by to mohlo posrať veci (to mi ukázalo to all the boys i've loved before, čo si btw absolutne musíš totálne prečítať! <3) ale... nemáš pri tej predstave v srdci akýsi pocit odvahy, vzrušenia, slávneho "what if"?
anyway, inšpirovala si ma. idem aj ja písať letters. (prokrastinácia robí svoje :D )
Nemožno nič čakať, kým nič neurobíš. Je to dobré ponaučenie? Prísť o niečo len pre to, že nikto nič neurobil? Keď si tak uvedomíš, je to viac ako len smutné. Nebudem ti hovoriť, že v tom istom som. Ale som. A sama neviem, ako s niečím pohnúť. Veľa šťastia, Julls, a veľká vďaka,že si sa ozvala, a vlastne... že si ma spoznala. Nepamätám si, že by sme cez mk boli v kontakte. A o to viac si to vážim. A naozaj, veľa šťastia. Neviem, čo napísať. Kvázi list sa skvelo čítal, ale moja vytretá hlava nevie napísať nič vhodné. Možno si zaslúžiš niečo lepšie, neviem. Raz do toho musí niekto zakročiť.
OdpovedaťOdstrániť