19. júl 2015
milý vodnopólista,
naposledy, keď som ti písala imaginárny list som bola celá roztrasená, zmätená a rozhádzaná. teraz sa moje pocity a myšlienky nejak ustálili. pomohol si mi uvedomiť si jednu vec, pre teba nepodstatnú, pre mňa dôležitú. nikdy sme nemali byť dobrí priatelia. si - vlastne skôr bol si iba ďalšia z mojich platonických lások, ktoré nedostali priestor ďalej aby z toho bolo čosi viac. síce sa odlišuješ od všetkých ostatných pred tebou faktom, že som s tvojimi slovami strávila celé dni. nikdy som od teba nepočula viac než ahoj, no prečítala som si tisícky tvojich myšlienok a názorov. mrzí ma, že sme sa ani raz nestretli a neporozprávali, ale zdá sa, že to proste nemalo byť tak. nechcem povedať, že som sa vzdala. aj keď.. aký je rozdiel medzi rezignáciou a vzdaním sa? a je tam vôbec nejaký?
čo ma k tomu vlastne viedlo? v hlave mi to hlodalo už dlhšie. vždy, keď som ti napísala po dlhšom čase si sa ma pýtal, prečo som sa neozvala skôr. lenže ty sám si to nespravil. musela som byť iniciátorkou ja. prestalo ma to baviť. potom si len tak zrazu prestal reagovať na moje správy uprostred konverzácie a nijak si to neodôvodnil. a nakoniec som prišla na to, že tebe to celé bolo pravdepodobne úplne jedno. neriešil si nič, vôbec nič. tvoj bratranec si pamätá viac vecí, ktoré som spravila (nie napísala) tebe, ako ty sám. nemá to zmysel.
rozhodla som sa. nejdem robiť nič. žiadne fotky, správy, facebook, instagram, pozdrav, nič. nechám ťa zabudnúť. a ja sa budem snažiť pohnúť ďalej. aj keď priznávam sa - v kútiku duše, niekde na úplnom dne stále neprestávam dúfať, že toto nie je poslednýkrát, čo sme boli v kontakte. stále mám vo wishliste položku s rozhovorom s tebou.
možno ťa onedlho nahradí niekto iný. viem, že je to možné. ako som sa prestala chvieť pri pohľade na metláka, onedlho to môže byť aj pri pohľade na teba. staneš sa akousi minulosťou. nechcem stratiť hrdosť a stále ti byť na blízku dostupná kedykoľvek sa ti zachce.
nechce sa mi viac čakať.
možno raz pochopíš, ako to celé v skutočnosti bolo.
tak sa maj fajn.
ach tieto facebookové pseudofriendships.
tak sa maj fajn.
j.
Okej :D teraz sa cítim tak, že opakujem ale neopakujem :D!
OdpovedaťOdstrániťImaginárne listy, inak to je vec, ktorá fakt človeka upokujuje keď ich píše. Aj keď občas rozmýšľam či aj nedrží pozadu. Rezignovať znie lešpie ako vzdať sa. Ja si myslím, že rezignuje človek, ktorý sa snažil a nedostával odozvu. A že sa snažil dlho a že si začal uvedomovať svoju honotu. Vzdať sa, to je pre mňa prestať makať na cieli, ktoý možno je aj dosiahnuteľný. Nie, nemyslím si, že si sa vzdala. Myslím si, že si si len uvedomila, že si zaslúžiš viacako niekoho, kto ti prestal v polovici konverzácie odpisovať, alebo komu si musela stále písať ty. Nevzdala si sa, lebo si urobila čo bolo v tvojich silách. Aviac už urobiť nemôžeš. To nie je vzdatie sa. To je hrdosť, ktorú je dobre, že máš.
facebookové pseudofriendships :D ako dokonale výstižne si to nazvala... trošku sa v tom vidím. je veľa ľudí, ktorých som cez fb (alebo aj inú sociálnu sieť) spoznala a po niekoľkých prepísaných večerov a pozeraní ich profilu sa na nich istým spôsobom naviazala. ono najhoršie na tom je, že pri písaní nevidíš tu 2. stranu, preto nevieš ako vážne myslí to, čo píše,...
OdpovedaťOdstrániťmyslím že je dobre, že si prestala písať. ako dievča nadomnou písalo: je to tou hrdosťou :) a to je dobrá vlastnosť. poznáš svoju cenu a pokiaľ ju nepozná on, je to len jeho škoda :)