...keď vám je všetko jedno, lebo ide leto a vy môžete robiť čo len chcete?
...keď už vážne netušíte, do čoho sa pustiť, lebo na niečorobenie ste príliš leniví a ničnerobenie vás nudí?
často si predstavujem, že úplne odhodím všetky ehm.. zábrany, ktoré mám a spravím niečo, na čo by som si dlho pamätala, ale potom si spomeniem, kto v skutočnosti som, aká som a k ničomu sa neodvážim. tú vlastnosť na sebe asi najviac nenávidím. že som totálny bojko a takmer nikdy sa nedokážem úplne uvoľniť, pri ľuďoch, možno len keď som s bestie alebo inými, ktorým skutočne dôverujem a poznám ich dlho.
potom sa cítim divne pri neznámych a ani sa poriadne nedokážem s niekým zoznámiť. v hlave si tvorím plány, ako čo budem robiť, čo poviem, že už nebudem ustráchaná a podobne, ale potom príde ten moment a ja som rovnaká ako inokedy a všetko skazím.
netuším, ako by som to mala zmeniť. a či sa to dá. možno to mám hlboko v sebe. možno mám nejakú spomienku alebo je vo mne niečo, čo mi proste nedovolí uvoľniť sa a užiť si život tak, ako sa má. aj bestie sa ma často pýta, prečo sa sakra nezodvihnem a niečo nevykonám, ale ako to niekomu vysvetliť? to je asi jediná vec, ktorú ona celkom úplne nechápe. damn.
viem, že aj to je moc. ale viem, že ak by ho chcem, tak to je ešte zložitejšie. on je proste na to iná liga. nie len kvôli tomu veku, ale aj v iných veciach..jednoducho nič pre mňa, nič dosiahnuteľné. a s tým kamarátstvom by som bola viac než spokojná. bola by som šťastná.
Určite s tebou nie je žiaden problém. Si proste taká aká si. Práveže ja som sa v tom dosť našla. A ver mi, žiaden chalan nie je nedosiahnuteľný. Ty si jedno /určite/ inteligentné a krásne dievča. Ale chápem ťa, ja som tiež nechcela viac, žiaden vzťah ani nič podobné... ale ak sa s ním cítiš dobre /je jedno či si len píšete/ tak .. už je to niečo viac. Ale fakt to nie je ani nič zlé. Práve naopak, je dobré, keď máš pri sebe niekoho s kým ti je dobre. Niekoho o koho sa môžeš oprieť. Ja sama mám kamarátku a kamoša ktorí sú .... proste sa majú radi a stále sú spolu, ale nechodia ani nič. Proste im je dobre tak, ako sú ale .... jeden stále chce viac. Jeden nikdy neostane len pri pocite "kamaráti" Ale to už kecám trocha odveci si myslím :D Síce neviem ako to medzi tebou a .. Aďom je, určite to nejak skús. Aspoň s kamarátstvom. Ak máš ten pocit, že by ti vedel pomôcť a cítila by si sa s ním dobre, nie je čo riešiť :)
OdpovedaťOdstrániťviem presne ako to myslíš...ja som na tom bola podobne takmer počas celej strednej, nevedela som sa uvoľniť a s cudzími ľudmi so sa bavila nerada a pri zoznamovaní som sa cítila ako trapák, lebo som sa podvedome od nich odťahovala...neviem kedy sa to zmenilo ani ako ale cítim, že to je lepšie. možno to príde samo časom..všetko. aj to s Adom. Možno chce všetko len trochu času a nájdete si k sebe cestu, stále je tu predsa cesta internetu...je to vlastne na tebe. šťastie bohužiaľ moc na ľudí nesadá, musíme ho chytať (prepáč za moje úvahy, dnes som divná :D)
OdpovedaťOdstrániť-uhm, rozhodla som sa s mojím mužom porozprávať túto sobotu o tom všetkom ale ked vidím aký je schizo tak mám akurát z toho strach. že ked mu poviem ako sa cítim tak ma vysmeje...alebo ma bude nosiť na rukách od šťastia. jedna horšia predstava ako druhá, lebo viem, že ked príde jedna tá tvár tak sa čoskoro (možno už na druhý deň) dokáže ukázať v tej druhej...grrr
Já se taky nerada seznamuji s někým jiným, no asi proto že mi to nejde. Nedokážu se uvolněně bavit s někým, koho znám třeba jenom od vidění. To málokdy a máloským.
OdpovedaťOdstrániťJa sa priznám, že občas sa cítim podobne, tiež si veľakrát vravím, že by som sa mala uvolniť a skúsiť veci, ktoré mi naháňajú strach. Ale ako vravíš, keď príde k veci, tak sa stiahnem a k ničomu sa neodvážim. Ale na druhej strane si vravím, že možno som taký človek, že mám takú povahu a nič sa s tým nedá robiť. Veď každý sme iní a máme iné charaktery. Neviem, sama sa v tom občas strácam.
OdpovedaťOdstrániťAkoby som čítala o sebe :D Myslím, že niekedy stačí len vypnúť, prestať toľko premýšlať, a jednoducho konať. U mňa tie najlepšie momenty vyšli práve zo spontánných rozhodnutí. Srať na to, čo si budú myslieť ostatný, buď taká, aká chceš byť ty, a nájdeš svoje štastie v ľuďoch, ktorý ti za to stoja. Okeey... zase som niekde mimo, asi. Keď už si spomínala tú schizu... Ja si myslím, že to je môj prípad :D Niekedy sa ako schizofrenik cítim :D Ale nie, naozaj... Viem, že sa to takto ľahko povie, ale štastie určite nenájdeš, ak sa budeš takto nad situáciami trápiť, premýšlať nad nimi, jednoducho stačí ísť s Aďom von, a nič neriešiť. A ničnerobenie potom môže ísť do prdele :D (Čo sa týka toho ničnerobenia, ešte tak dva dni môžem o tomto pocite len snívať, no pevne verím, že už v piatok večer ho zažijem :D). A mimochodom, 'gratuľujem' za to, že už máš v škole kľud, aspoň sa môžeš sústrediť na iné veci (nie na premýšlanie ;)). veľmi ti to závidím (v tom dobrom, samozrejme), a tiež ďakujem za krásny komentár, naozaj si cením tvoj názor, pochvalu, až sa červenám :D Som rada, že si si v rubrike s hudbou našla svoje, pretože sa mi zdá, že tam je každá pieseň niečo úplne iné... Society je naozaj úžasne pokojná, mne napríklad pri ceste na stanicu vyhráva Bring me the Horizon, Iron Maiden, rap, drumy (áno, divná kombinácia) a keď si pustím vo vlaku Society... Cítim sa ako niekde inde. Zbožňujem tú pieseň :)
OdpovedaťOdstrániťno ja som práveže nemakala cez celý polrok a plus som vypadla na tri týždne, takže ani vtedy to nebolo ľahké, ale našťastie tie 2 týždne pekla už sú za mnou a môžem si užívať voľno :))
OdpovedaťOdstrániťneboj sa ja na challenge nie som a preto by v tej rubrike určite neboli :D :)
---
inak tie odstavce sú ako keby som čítala o sebe :D ako naozaj, presne taká som bola ustráchaná, bojazlivá a neodvážna... síce neviem doteraz kedy a čo presne sa stalo, že ja som odvážnejšia, že ma už len tak niečo nepoloží a že mám odvahu aj otvoriť svoju ústa a povedať svoj názor, ale stále si myslím, že ešte by som mohla byť aj kúsok viac odvážnejšia... pretože takto to fakt nejde. Viem, že sa to nedá zo dňa na deň zmeniť, ale postupne krôčik po krôčiku snáď áno. Tebe odporúčam mať viac odvahy v sebe, nebáť sa však stratiť nemôžeš nič, pokiaľ to nezískaš ;)
Ďakujem za upozornenie. T je bezpečne odstránené... :D Ten pocit ničnerobenia v škole zatiaľ nepoznám, áno ešte sa učíme a opravujeme/ kazíme známky...
OdpovedaťOdstrániťJá jsem také takovej ten "posránek". Před některými lidmi jsem prostě naprosto jiná. Je o mně známo, že se strašně bojím jíst před lidmi. Před rodinou ne, ale před ostatními lidmi ano. Prostě i když je na stole zdravé jídlo, které vím, že bych si mohla dát a nikdo mi nic neměl za komentáře, prostě ne.
OdpovedaťOdstrániťVďaka za follow, dobrá dušička. A k článku - hovoríš mi úplne z duše! Mám (alebo som mala) podobné problémy v spoločnosti mnohých ľudí, no jedinou radou je, naozaj, zdvihnúť sa a ísť si za svojim, snívať vo veľkom, lebo všetko, čo si vieš predstaviť, môže byť. Presvedč samú seba o (ne)možnom, rob veci, čo ťa bavia a budeš šťastná. Ostatné príde samo :) (a ak nie, tak to nikdy prísť nemalo).
OdpovedaťOdstrániťZbožňuju tvoje články, vidím se v nich
OdpovedaťOdstrániťJá bych chtěla udělat něco co se zapamatuje, ale chci přitom zustat sama sebou. Chtěla bych napsat knihu, být šefredaktorkou protože taková já jsem. Nemůžu dělat nic odvážného, protože jsem srab a nechci jim nebýt. Mám ráda tu opatrnost, která ke mě prostě patří.
Být někým jiným, páni jake by to asi bylo.. Já nevím nechtěla bych být někým jiným než jsem teď. Z lidí ani tak už moc strach nemám. Jasně když jdu po ulici, koukám do země protože nechci aby mi někdo viděl do obličeje, ale když jsem třeba na dovolený ráda se seznamuju. Potkávám ruzne narody, a ráda poznávám jejich minulost. Naučila mě to kamarádka, a vím že většina lidí se chce taky seznamovat takže z toho takový strach už nemám