Prší.
Na okno dopadajú drobné
kvapky vody a vydávajú pri tom
tichý zvuk, ktorý však o chvíľu
naberie na hlasitosti, keď dážď
naberá na intenzite. Vonku vládne
šero a zdá sa, že tak bude celý deň.
Krajina odpočíva. Na tráve pri
bližšom skúmaní objavím malé
kvapky, ktoré však onedlho vsiaknu
do pôdy. Vyprahnutá zem privíta
vlahu a o pár hodín sa všetko
zazelená, ako po znovuzrodení.
Bubnovanie na okná pomaly
prestáva. Keď sa vykloním z okna
a nadýchnem sa čerstvého vzduchu,
všetky zlé myšlienky mi vyletia
z hlavy. Teraz je najlepší čas vybrať
sa do lesa. Po ceste sledujem potok,
ktorý je vďaka novej zásobe vody
prudkejší než zvyčajne. Všade je
ticho. Dostávam sa hlbšie do
prírody, preč od smogu blízkeho
mesta. Na strome nad sebou počujem
ďobanie ďatľa a keď prejdem pár
krokov ďalej, môžem sledovať
jeho dlhý zobák.
Pod nohami
mi občas zapuká konárik, ale
inak nepočujem žiadny zvuk.
Ak by som cestou pokračovala
ešte kúsok ďalej, dostala by som sa
na moje obľúbené miesto v tomto
lese. No neurobím tak, lebo mám
intuitívny pocit, že je čas ísť domov.
Ešte ani nedobehnem ku prvým
domom dediny, už cítim, že dážď
sa vracia. Keď zastanem pri dverách
môjho domova, som celá premočená.
Vrátil sa, s úsmevom mi preletí hlavou.
